Vy ste spokojné so svojím telom? Akože mám na mysli s úplne celým telom? Mám pocit, že ja osobne už aj celkom áno. Teraz si určite pomyslíte, že som namyslená blbka. Veď už z fotiek na blogu je jasné, že k dokonalosti mám asi tak blízko ako Rytmus k Zlatému Slávikovi, ale netrápim sa tým, čo sa už zmeniť nedá. A to, čo sa mení, ma síce občas trápi, ale vždy si na to časom zvyknem. Podobne ako to u mňa bolo napríklad aj s kontajnerom na separované sklo. Tiež ma na začiatku trápilo, prečo nie je celý zvnútra mäkko vyčalúnený, aby fľašky od vína, ktoré doň hádžem, nerobili rámus na celú ulicu. A teraz? Teraz som si na to už zvykla. Zvykla som si, že kontajnery sa u nás vyprázdňujú v piatok. Takže fľašky chodím vynášať do odpadu vo štvrtok večer. Vtedy je ich tam za celý týždeň plno až po horný okraj a ja tie svoje len tak jemne položím na vrch. Tým pádom nedopadajú s rachotom rozbíjajúceho sa skla ďaleko na dno. Ako som si na niektoré časti svojho tela zvykla, tak sa nad ďalšími len pousmejem a inými obdivne fuňím. Ale dve časti môjho tela mi spôsobujú skutočné problémy. Doslova.

Prvou z nich je moja riť. Tá ma raz privedie do hrobu. Akože svoj účel plní. To nie, že nie. (Hoci slovo „plní“ tu teda vôbec nekorešponduje s jej funkciou.) Ale ten obal, ach, ten obal. Kým je napchatá v oblečení, ešte to ide. To drží pevne jej obrysy a ona sa neprelieva cez okraj. Ale stačí si zobrať plavky a už nič neschovám. Vidia ju všetci. Celulitídu. Koľko ja som sa s ňou už natrápila a koľko už natrápila ona mňa! Akýkoľvek krém, ktorý ma v popise „pomarančová kôra“, kupujem. Hoci je to len vôňa. Natieram na seba také kvantá, že na gauči už mám mastný fľak. V tvare broskyne. Len ten fľak, nie riť. Tepovanie gauča ma bude stáť jednu mesačnú zásobu vína. A ja bez vína mesiac určite neprežijem. Keď som na ňu skúšala plastové masážne banky a samozrejme mylne si myslela, že čím viac to bolí, tým lepší efekt to bude mať, výsledkom boli modriny na nohách až po kolená. Mať frajera, nikto mi neuverí, že ma doma nebije, ani že si latexom a bičíkmi neskracujeme dlhé jesenné večery a noci. No a pred týždňom som si kvôli celulitíde takmer zlomila väzy. V sprche som ju chcela „odmasírovať“ masážnou rukavicou. Vykrúcala som sa tam ako mrkva pri vyberaní zo zeme, len aby som nevynechala ani milimeter. V tom zrazu jedna noha išla do šmyku, ja dala vo vani dvojitý lutz nasledovaný salchowom, keď som myslela, že je už dobre, dala som ešte flip s axelom, a nie, nezakončila som rittbergrom (hoci „riť-bere-grom“ by sa mohla nazývať celá táto zostava), ale zakončila som to na dĺžku vane. S tým, že dnes už viem, že do dokonalého rozštepu mi treba už len desať centimetrov. Alebo vaňu bez okrajov.

A keď ma nezabije moja riť, tak ma určite zabije moja papuľa. Tú sme tu už raz rozoberali. Ale to, že občas dokáže náhodne pospájať písmená do úplne iných slov, ako chcela pôvodne povedať, esperanto scrabble, je nič oproti tomu, čo skutočne dokáže povedať. Je to ako keby ste Toi-Toi-ku vyliali na ulicu. Okoliu sa to nepáči a obsah je na h*vno. Moja úžasná kamarátka mi bola ochotná požičať svoje úžasné šaty na odovzdávanie cien Superbloger 2019. Natrepala som sa do nich ako pasažieri „free-sitting“ Ryanair letu z Dublina do Košíc. Riť v cajku, cez satén sa nemala šancu prelievať von. Nadýchla som sa, šaty nám dvom pomáhal zazipsovať aj jej manžel a neveriacky som na ňu vybalila: „Nechápem to, absolútne to nechápem, ako sa T-Y môžeš zmestiť do T-Ý-CH-T-O šiat. Veď sa pozri na seba a na mňa.“ Hovorím, obsah Toi-Toi-ky nielen na ulici, ale priamo v obývačke na návšteve. Alebo zlá komédia s názvom: „Ako prísť o kamarátku.“ V práci je to ešte horšie. Urazenú kamarátku pozvete na víno. Aj dve, tri. S vytočeným šéfom však neurobíte nič. Ale prečo práve ja musím robiť s takými idiotmi?! Odpíšem im raz na ich blbé otázky. Odpíšem aj druhýkrát, aj tretíkrát. Furt na to isté. Ale keď sa to spýtajú po štvrtýkrát, z Matky Terezy sa mením na hurikán Katrina a aj v písomnom styku ich pošlem do-presne-tam. A vtedy už sama proaktívne klušem k šéfovi do kancelárie, lebo viem, že do piatich minút tam má na mňa sťažnosť. Ušetrím mu takto kroky, ktoré by musel merať on ku mne. Jaký dobrý zamestnanec som ja, že? V kancli už šéf s hlavou v rukách: „Maryshko, ja vás prosím, už jsem vám to řekl tolikrát. Když vám přijde takový email, jděte ven, udělejte si dvě kolečka kolem budovy a až pak na ten email odepište.“ „Šéééfe, ale to už potom nie je ono.“ „Vždyť právě!“

Čo vám poviem, vyzerá to tak, že moje telo je úplne v poriadku. Len dve partie mám problematické. Teda presnejšie dva otvory. S celulitídou sa budem musieť zmieriť. Asi ju už nezastavím. Šíri sa tak rýchlo, že pred písaním tohoto blogu som ju mala len na riti. Po dopísaní je už aj na predných stehnách. Takže už ani sedenie na zadku mi ju nepomôže zakryť. Dôležitejšie však je, aby ma tie moje pomarančové stehná priniesli ešte na veľa krásnych miest a k veľa krásnym ľuďom. A čo s „hubou nevymáchanou“? Mám vďaka nej plno vtipných zápiskov do blogu. A navyše, keď som odchádzala z predošlého zamestnania, na rozlúčku mi šéf povedal: „Maryshko, zůstaňte taková, jaká jste.“ Šéfe, zostala som. A žijem podľa pravidla: „Ber, alebo neber.“

#TakeItOrLeaveIt #NiektoréVeciNezmením #AniektoréAniNechcem Foto: #Wineatte