Milujem manželov svojich kamarátok. Okej, okej, tak sa všetci ukľudníme, nemusíme sa hneď prežehnávať, pľuť na monitor, ani oprašovať svoje vedomosti, ako to vlastne bolo so Sodomou a Gomorou, ale čítame kľudne ďalej. Milujem ich preto, lebo vďaka nim sú moje kamarátky už vydaté, a tým pádom môžu konečne začať hľadať manžela mne. Ale hlavne preto, že sú tak trochu aj mojimi manželmi. Ak ste ešte neobliali počítač svätenou vodou, teraz sa dozviete, že tým chcem povedať len toľko, že hodinový manžel je síce praktická vec, ale manžel dobrej kamarátky je viac po ruke. A zadarmo.
Sú dva spôsoby ako sa k nim dostanete. Buď sa najprv spriatelíte s vašou budúcou best-friend a ona vás na najbližšej detskej oslave predstaví svojmu manželovi. (Ja viem, detská oslava. Peklo s armagedonom v jednom. Ale v bare to asi v tejto konštelácii nie je pravdepodobné. Sociálka by hneď riešila, kde boli deti, keď rodičia mali dve promile.) To je ten lepší spôsob, pretože ťažko bude mať manžel iný názor na najlepšiu kamarátku jeho ženy. Nemá na to povolenie. Horší spôsob je, keď sa najprv zoznámite s manželom. (Jéminé, šak myslím úplne počestne, niekde v práci napríklad. Viem, že v dnešnej dobe je to ťažko uveriteľné, ale stále existujú slušné zamestnania s legálnou činnosťou.) Tu je šanca, že vás predstaví svojej manželke nižšia ako telesná výška Danny DeVita. Viem, o čom hovorím. Po rokoch som sa dozvedela, že manžel jednej z mojich najlepších kamarátok ma opísal štýlom: „Nevypadá úplně špatně, blbá taky není, ale ta huba nevymáchaná, to se ti určitě nebude líbit.“ Líbilo, kamarátime sa už pätnásť rokov. „Čo je toto za kravu?!“ si po prvých pár minútach so mnou povedal manžel druhej kamarátky. A dnes? Ak sa všetci traja nevidíme dlhšie ako dva týždne je prvý, kto organizuje spoločný program. Takže sa to dá aj z druhej strany, ale je to komplikovanejšie ako kýchanie s otvorenými očami.
Nech sa k nim už dostanete akýmkoľvek spôsobom, verte, nechcete o nich prísť. Zachránia vás v situáciách, v ktorých sa ako single žena často ocitnete, ale volať požiarnikov ešte úplne nemôžete. Poznám to z detstva. Nedeľný obed pripravený, mäsko, šťavička, kompótik… až na to, že ten kompótik nešlo ani za frasa otvoriť. Žiadne búchanie o linku, čo si susedia vysvetlili, že mama musela dostať nejaké prémie, lebo už klepe druhé kolo rezňov, žiadne harakiri s nožíkom pod viečko, nič nepomáhalo. „Zbehni k tete na piate poschodie, nech nám ujo otvorí kompót.“ A už som migala k maminej kámoške. To, že sme ten kompót aj tak často k obedu nemali, tu nebudem rozoberať. Akože vy viete, aké je sedem decové sklo čerešní pre prváčku so sedemnástimi kilami ťažké?! Podotýkam, boli s kôstkami. A tiež podotýkam, že som domov musela vyjsť pešo tri poschodia. Vo výťahu som totižto nedosiahla na osmičku.
V dospelosti sa to u mňa veľmi nezmenilo. (Nemyslím ten výťah. Samozrejme, že už dosiahnem na gombík ôsmeho poschodia. Prerobili nám ho na bezbariérový. Vrátané gombíkov.) Luciin manžel bol so mnou trikrát na obhliadke bytu, ktorý som si chcela kúpiť. Chodil dookola, ťukal po stenách, otváral okná, ja som už takmer vyberala prívesok na nové kľúče, keď sa ma spýtal, či som ok s tým, že síce nemám sprchovaciu hadicu, ale za to mám extravagantné zástrčky. Na krivo jak od Picassa. „Zálohu zaplatí, až keď to bude opravené,“ oznámil realiťákovi. Keď som mu potom ďakovala, bez zábran ma uviedol do deja: „Urobil som to kvôli sebe. Porazilo by ma furt sa pozerať na krivé zástrčky, keď k tebe budeme chodiť na návštevu.“ Viem, že s tou prvou vetou kecal. Keď sme pri tom byte, Evin manžel mi zas pomohol s vyjednávaním hypotéky: „Ne že im odkejveš první nabídku. Vidí mladou, blbou, musíš vyjednávat.“ Ten istý, ktorý v prologu o mojej osobe povedal, že až taká hlúpa nie som. Ale to ja samozrejme akože neviem. Jeho radu som si vzala k srdcu, požiadala ulízaného „pána-přes-hypotéky“ o talianské kapučíno, aby som sa lepšie vžila do role, a vyjednávala ako Vito Corleone. Mojim deťom bude Luciin manžel raz krstný otec.
Každý vzťah ale treba udržiavať. A starať sa oň. Vzťahy s manželmi kamarátok nie sú výnimka. Byt síce už kúpený, ale čo ak mi bude treba dofúkať koleso na bicykli? (Nie, až taká emancipovaná nechcem byť.) Alebo ma priviezť od lekára po plastike nosa, keď budem mať oči spuchnuté ako inšpektor Derrick? Jeden nikdy nevie, kedy ich bude zas potrebovať. Preto preventívne a dlhodobo používam v týchto vzťahoch pochvaly: „Ooo, ty dokážeš nasadiť zimné reťaze?“, „Oooo, a tak rýchlo?“, „Ach, ty si sa pritom poškrabal, nebolí to?“ Ja viem, ako byť v kolektíve obľúbená. A zabezpečiť si kvalitný servis bicykla. Zadarmo.
Všetko je presne tak, ako má byť. Do postele sa nemajú ťahať problémy, preto tam nemám žiadneho manžela. Ale keď k nejakému problému dôjde, mám kamarátky. A ony manželov majú.
A čo sa mňa týka, mám rozum, neprídem predsa kvôli jednému o všetkých.
#JednoTeloSjednýmTeľaťom #PozorSvadbouSkamarátkouVyženíteAjMňa Foto:#NieWineatte