Neviem, kedy sa to stalo. Celý čas je všetko v poriadku. Žiadna zmena. Všetko je tak, ako má byť a tam, kde to má byť. Ale zrazu z ničoho nič, úplne nečakane príde moment, keď si uvedomím, že sa to celé zmenilo. Nikdy sa tak nestane doma, všade mám totižto žiarovky s lichotivým mäkkým svetlom. Ale tie skúšobné kabínky! Ach, tie hnusné a zákerné skúšobné kabínky! Takto nejak si predstavujem posledný súd. Svetlo vystupujúce z neba mi začne vymenovávať všetko zlé, čo som za svoj život spáchala. Tam ma ale neprekvapí nič, pretože presne viem, že rolu Panenky Márie by som nedostala ani v Bednárikovom muzikáli, nie to ešte vo vlastnom živote. Ale keď mi pravdovravné svetlo v skúšobnej kabínke začne ukazovať, čo všetko na mojom tele napáchal niekto iný ako ja, to čumím jak blázen. A ten niekto iný sa volá „čas“.
K narodeninám mi kamarátka poslala blahoželanie asi v tomto duchu: „Pamätáš, aké sme boli mladé a krásne, hlavne ja, a vidíš, aké sme teraz staré a opotrebované, hlavne ty?“ Rozosmiala som sa od srdca, ale musela som uznať, že kus pravdy v tom je. Starnem. Nie mentálne, to určite nie. To sa cítim a občas aj správam na dvadsaťdva. Ale môžete mi prosím vás niekto povedať, čo sa stalo s obalom tej mladej mysle? A hlavne, kedy sa to stalo? Kedy sa ten krásny, lesklý, hladký a pevný obal zmenil na trikrát zrecyklovaný s neutrálnou farbou a žiadnou formou?
Pamätám si, tak šesť rokov dozadu, teplé večere som poznala len z dvojstrany časopisu Marianne a sama som každý deň večerala jedno balenie chipsov a čaj. Nepribrala som ani gram. Teraz? Ak by som takto večerala len týždeň, všetky rifle by sa zmenili na pretekárske. Pretekala by som cez ne ja. Takže som poslušne prešla na polievkové večere a chipsy raz do mesiaca. (Chvalabohu, že sa blíži december. V novembri som si svoju mesačnú dávku už vybrala. Trikrát.) Stále mám však pocit, že keď si pri sfúkavaní narodeninovej torty želám tenké telo a tučné konto, niekto to vždy popletie.
Viem, že som vo veku, kedy ak by som mala dieťa hneď zajtra, nikto už nepovie, že ho mám omylom. Tiež viem, že každý vek od tridsaťpäť sa už neberie ako tridsať plus, ale štyridsať mínus. Ale to predsa nemá automaticky znamenať, že na bicykel si už nevyberám tielka, ale tričká s dlhým rukávom, lebo sa už ani ja sama nemôžem pozerať ako mi pri jazde dolu kopcom lietajú „bingo wings“ na ramenách, až sa bojím, či nevzlietnem a ešte ďalších desať minút pod kopcom sa trasú tak, že aj na fotke sú rozmazané. Tielka sú celkovo „no-go-zone“ po určitom veku. Pred dvadsiatimi rokmi som do nich nemala, čo dať, teraz sa bojím, že mi to z nich vypadne. Cez spodný okraj.
Spodné okraje sú celkovo dosť nespoľahlivé. Napríklad taký spodný okraj tváre. Ten ako čo? Tak do dvadsiatky sa u mňa ako tak zdržiaval, a potom si zbalil svoje saky paky a relokalizoval sa k Ariane Grande, alebo Emme Drobnej? Zmizol. Ja ho už proste nemám. Namiesto neho pozorujem v spodných častiach mojej tváre niečo ako závesy. Padajúcu oponu. Napchávam sa kolagénom, aby som do pol roka nepretekala dolným okrajom fotky ako prezident Zeman. Začínam sa však obávať, že z toho množstva kolagénu sa skôr premením na gumového medvedíka. „Haribo robí deti šťastnými a dospelých tiež!“ Tak to určite. Mňa aj vtedy, aj teraz. Nemala by som sa nimi začať aj natierať?
Pri tejto príležitosti si nemôžem odpustiť jednu výčitku. Voči samotnej prírode. Akože príde vám to fér? Tak stromy, lúky, celé lesy menia farbu len raz do roka. A ja? Každé tri týždne! Do siva. Navyše, keď sa sfarbuje les, ide celý naraz a nie po solitérnych jedincoch vpravo nad spánkami tri kusy, vľavo asi tak štyri, centrálne ďalších päť s medzerami pôvodnej farby jari života. Minule ma opatrne upozornila kamarátka, že som si asi zle vyčesala suchý šampón, pretože vo vlasoch mám sivú cestičku. Nie, tá sivá farba nebola spôsobená šampónom v prášku. Hneď večer som googlila účesy s cestičkou na strane. Tak veľmi sa už chcem podobať Meryl Streep v Diabol nosí Pradu! Aj vlasmi. Zatiaľ je to len povahou.
Chápem, že vrásky znamenajú, že som sa smiala. Sivé vlasy, že som sa starala. Ale kam sa to telo tak ponáhľa? Veď má pred sebou ešte toľko rokov. Už mi nelichotí ani, ak mi niekto povie, že som vôbec nezostarla. Mám podozrenie, že som pre tohto človeka vyzerala staro už pred desiatimi rokmi. A keď mi lekárka na ultrazvuku povie, že ďalšia kontrola už bude mamograf čakám, kedy sa začne pýtať na inkontinenciu. Ale viete na čo som prišla? Možnosť zostarnúť je privilégium. A v starnutí máme my ženy velikánsku výhodu oproti mužom. Počuli ste predsa, ako sa o ich starnutí vyjadrila Věra Chytilová: „No jó, mužský, ti nestárnou. Šediny je zdobí, brýle jim svědčí, vrásky jsou sexy. Žádné křečové žíly. Žádná celulitida. Žádné klimakterium. Ale pak najednou… zdechnou.“
Povedzte samy, no nie sme na tom zas lepšie my ženy ako oni?
#40IsNew20 Foto: #Wineatte