Poznáte film The Notebook – Zápisník jednej lásky? A pamätáte si scénu, v ktorej mama zoberie Allie do lomu a rozpráva jej o tom, ako sa tam celé roky chodí pozerať na muža, do ktorého bola bezhlavo zamilovaná, keď bola mladá a pri pohľade na zostarnutého, pupkatého chlapa stále pracujúceho v lome premýšľa, ako by jej život vyzeral, keby s ním ostala? Premýšľali ste niekedy nad niečím podobným? Čas lieči rany a alkohol ich vyčistí, ale to je to posledné, čo chceme počuť, keď nám láska nášho života (o tom sme presvedčené) zlomí srdce. V tom momente chceme vopchať hlavu do trúby a skoncovať so životom. Ešteže bola ako v Pelíškach, elektrická. „Neboj, bude dobre,“ občas ma vytáča, keď majú pravdu iní a nie ja, ale dnes priznávam ľahšie ako Renée Zellweger plastiku, že mali pravdu. To je taaaaak dobre, že sa so mnou niektorí moji ex rozišli!
Chodiť na strednej s miestnym DJom je terno! Vstup na diskotéku máte zdarma, za jeho mixážny pult si vždy môžete odložiť kabelku a nemusíte ju mať na zemi a tancovať okolo nej ako Maťko a Kubko okolo vatry a baby vám ho závidia. No a keď vám ešte verejne venuje pesničku od Dr. Albana, cítite sa ako princezná Grace monacká, teda vo vašom prípade domácka. Lenže do mesiaca ho zbalí „Eva z céčky“ a hoci si to v tom čase neviete ani predstaviť, o dvadsať rokov neskôr jej budete chcieť poslať darčekový kôš so Študentskou pečaťou a Popradskou kávou ako poďakovanie. Prečo? Lebo to, čo bolo „cool“, keď ste mali šestnásť, nie je ani náhodou cool, keď je vám a hlavne jemu štyridsať. Čo mám na mysli? V puberte je sexy rozprávať všetkým ako sa raz stanete svetovým DJom, budete skladať vlastnú hudbu a všetci sa budú o vás biť. Ale keď toto isté stále omieľate aj vtedy, keď vám na hlave svieti plešina ako Marcelovi Merčiakovi, žiadnu inú prácu ste si nenašli a bývate stále u mamy, tak toto už ani náhodou nie je príťažlivé. Nehovorím, že človek nemá ísť za svojimi snami, lenže po prvé: nestačí o tom len hovoriť a po druhé: ak sa ti to nepodarilo za dvadsaťpäť rokov, tak asi robíš niečo zle, kámo. Vtedy som si nevedela predstaviť, ako budem bez neho žiť. Dnes si neviem predstaviť, že by som s ním žila. V detskej izbe u jeho mamy, samozrejme. Pod dohľadom doktora Albana na plagáte.
Neambiciózny chlap nedobre, príliš ambiciózny tiež nedobre. Furt sa učil. Ale akože furt. Ja som teda tiež neštudovala školu, popri ktorej som mohla mať brigádu na plný úväzok, ale keďže som ako správna bifľa urobila vždy skúšky prvá, zvyšok skúškového som prepila, lebo veď vždy niekto z kamarátov skúšku urobil a bolo to treba osláviť, neasi?! Ale tento nie. Ten keď urobil všetky skúšky, už si „predštudovával“ skriptá na ďalší semester. A v lete? Ja s kámoškami na brigáde v Amerike a on? V skriptách. Doma. Do Ameriky však nakoniec odišiel tiež. Vďaka kariére. A ja som dnes zas len rada, že mi dal kopačky pred jeho štátnicami, lebo chcel skončiť s červeným diplomom, pretože ja by som teda v Amerike nežila! V krajine kde majú sladký chlieb a slané maslo? Ameriku mám doma, keď si natieram biely rožok naším maslom a nemusím pri tom hútať, či „náš“ prezident má, alebo nemá urobený facelift.
Pavol Hamel v jednej pesničke spieva: „To čo máte na chalanoch rady, u manželov najviac prekáža.“ No zabijem sa, keď to tak fakt mám? Keď behal za mnou do školy na BMXke, bolo to romantickejšie ako žiadosť Leoša Mareša o ruku Moniky, ale do pôrodnice by som sa na rúrke bicykla viesť fakt nechcela. Nemá totižto vodičák. Lebo on si dá radšej pivko. Tu aj tam, aj tam, a aj tam. Dospelý ale nedospel. Keď na výške mastili chalani počítačové hry, bolo to normálne. Ale dnes si neviem predstaviť, že by som na otázku od šéfky, prečo môj partner neprišiel na Rodinný deň u nás v práci, odpovedala: „Hrá počítačové hry s kamarátmi.“ Keď spolužiak odpapuľoval učiteľovi, išli sme z neho do kolien. Každá sme chceli byť jeho frajerka. Ale ak o x-rokov neskôr týpek nemá stálu prácu, lebo sa vždy s niekým nepohodne, to už nie je žiadna obdivuhodná vec. Čo bola frajerina v puberte, je trápnosť u chlapa v odkvete.
Musím sa pousmiať nad tým, ako som niektorých svojich ex považovala za polobohov a dnes by som okolo nich prešla bez mihnutia oka a krútenia bokmi. Pretože nie je nič horšie, ako keď chlap zamrzne vo fáze pubertiaka. Vŕta mi však hlavou: správali by sa takto, aj keby sme sa nerozišli? Motali by sa životom očividne stratení? Bez záujmu o radosti aj neradosti života? No to teda ťažko! Hneď by som ich dala do poriadku. Kým ja sama by som bola na poriadku. Dokopala by som ich k práci, bytu a aj dovolenke. Akí radi by boli, že ma majú! Či som ja radšej nemala s tými úbožiatkami silou mocou zostať… kvôli ich vlastnému dobru.
#JaBySomIchNakopla #KebyMaOniNeodkopli #ŽiadneChodeniePoŠpičkách Foto: #Wineatte