Nedávno som sedela na balkóne, aby som sa nadýchala vzduchu, aj čerstvého, a začula som pri tom konverzáciu dvoch slečien na lavičke vo vnútrobloku. Uvedomila som si hneď dve veci: vo svojom stále-mladom veku sa už správam ako stará Kelišová, a že ak ja počujem až hore, o čom sa rozprávajú ľudia dole na lavičke, určite počujú aj oni mňa, keď na balkóne telefonujem. Už mi jasné, prečo sa na mňa suseda divne pozerá. Zabudol ženatý a detný vôl, keď single a bezdetným teľaťom bol. (Je to síce krava, ale to príslovie by tak dobre nevyznelo.) Pre svoje lepšie renomé a dobré susedské vzťahy budem odteraz na balkóne telefonovať už len s mamou. Debata o čom mal farár v nedeľu kázeň ju snáď iritovať nebude. Ale pri vete: „Mnohí proroci a spravodliví túžili počuť, čo vy počúvate, ale nepočuli,“ si dám záležať, aby ju určite počula.
Ale späť k téme, dievčatá sa bavili o tom, ktoré tri veci by si zobrali so sebou na opustený ostrov. Okamžite som si pripálila ďalšiu, aby som bola dlhšie na zdravom vzduchu, samozrejme, a počúvala ďalej. Po dlhej diskusii sa zhodli na troch veciach: fotky, notebook a frajer. Takmer som sa zadusila od smiechu! Fotky? Moja pekná, veď ty už ani nemôžeš vedieť, čo je fotka. Tebe keby dal niekto do ruky naozajstnú fotku, tak prstami na nej začneš približovať obraz. Notebook? Aj v osadách na východe Slovenska majú „tu kábel, tu kábel“, ale to ešte neznamená, že majú aj signál. A frajera? Tu by sme sa možno zhodli, tiež by som zobrala na pustý ostrov niektorých zo svojich frajerov. Ale ja by som ich tam nechala. Mladícke chyby, každá zrelá žena predsa presne vie, čo by si so sebou zobrala…
V prvom rade potvrdenie o povolení na opustenie okresu, jeden dnes nikdy nevie. Určite žiadne pero, papier a sklenenú fľašu na napísanie odkazu. Nikdy nepíšem prvá. A hlavne načo? Mám hypotéku. Po prvej nezaplatenej mesačnej splátke by si ma banka našla, aj keby som bola v Panických Dravcoch, alebo Řitke. (Je tu ešte jedna česká dedina, v ktorej by človek nechcel skončil, ale v „Pičíne“ som už len tým, že som na tomto zabudnutom ostrove.) Zobrala by som si kávu. Veľa kávy. Síce sama opustená niekde v džungli by som nepopíjala espresso, ale skôr depresso, ale moja spotreba kávy ma dostala až na nástenku „Zamestnanec mesiaca“ v Starbuckse. A to tam ani nepracujem. Bez prvej rannej kávy nie som človek. Nikto na mňa nemôže hovoriť, vôbec nefungujem a už aj moja mama vie, že musím dať ráno jednu, aby „do mňa vliezli črevá“. Síce zo mňa hneď vylezú, ale ranné rituály sú dôležité.
Ďalšia vec, ktorú by som si zobrala na opustený ostrov je žiletka. Celý život mám strach z jednej veci: že ostanem v kóme. Ale nie preto, že je to niečo strašné, ale preto, že sa ukáže… no ako to nazvať… no proste, že som mala byť asi chlap, len si to Boh na poslednú chvíľu rozmyslel. Akože od obočia dole mám plné ruky práce. Takže už mám dohodnuté s kámoškami, že v prípade môjho komatózneho stavu mi nemusia púšťať hudbu, ale holiť nohy. A aj iné miesta. Divím sa, že ma ešte nevybrali za tvár kampane „Movember“. Tiež nebudem riskovať, že si ma po mesiaci v džungli pomýlil nejaký gorilí samec so svojou nastávajúcou. Okrem toho, keď sa oholím, hneď schudnem o dve kilá, takže ak som do leta chcela schudnúť päť, ostáva mi už len osem. A druhá výhoda je, že síce v reklamách žena pri holení nôh vyzerá elegantnejšie ako modelka na prehliadke Coco Chanel, ale pre mňa je to brutálna joga párkrát do týždňa. Do akých uhlov a polôh sa musím ja ohnúť, aby som sa dostala aj tam, kde slnko nikdy nezasvieti, by ani Andrea Verešová nikdy nedokázala. Žiadne namasté a pokoj v duši, ale namastiť sa a začať od uší.
Medzi tromi najdôležitejšími vecami, ktoré by som si zobrala na opustený ostrov nemôže chýbať víno. Minimálne jedna fľaša na začiatok. Milujem ho tak veľmi, že zásadne nikdy nejem čokoládu s hrozienkami, pretože to považujem za bohapustý zločin. Plytvanie hrozna, z ktorého mohlo byť víno. Samozrejme, ako každá šikovná Slovenka do týždňa budem vedieť, z ktorých bobúľ na ostrove si vyrobím víno aj sama, ale na začiatok je dobre mať aspoň jednu „lahvičku“. Ako hovorí môj kamarát: „Bez ranního lahváče, žádné ptáče neskáče“. Navyše mi môže zachrániť život. Počula som totižto, že ako stopovacie psy sa začínajú používať „Bordeaux kólie“.
Tak a mám zbalené! Môžem ísť. Toto bolo jednoduché. Stačí mať zrovnané priority. Teraz príde tá horšia časť. Ako hovorí Milan Lasica: „Najhoršie na cestovaní je to cestovanie.“ Aspoň že ja mám len príručnú batožinu. Na cestu tam. Len. Ako sa však poznám, na cestu späť mi nebudú stačiť ani tri kufre. Magnetku niekto? Alebo radšej fľašu piesku?
#AvrajSomMaterialista #PrísunTekutínZaručený #KokosovéMliekoNechSiPijeMauglí Foto: #Wineatte