Som vášnivá cyklistka. Vášnivo pri bicyklovaní nadávam. Ale čo čert nechcel, a ja tiež nie, som vo veku, keď už nemôžem mať v stredu na obed Mekáč a v piatok pizzu, lebo v nedeľu by som mala hneď plus dve kilá navyše. K dvom ešte z predošlého týždňa, lebo to som si dala vo štvrtok vyprážaný syr. Áno, tatárka bola tiež. A keďže u mňa v kuchyni nájdete klíčky len na zemiakoch, keď z nich zabudnem urobiť hranolky, musím sa hýbať. Beh u mňa nepripadá do úvahy, pretože aj kráčam rýchlejšie ako behám, kolieskových korčúľ sa bojím, tým pádom ostáva už len bicykel. „Život je ako bicykel. Aby ste udržali rovnováhu, musíte sa neustále hýbať,“ povedal Albert Einstein. A dnes je to veľmi moderné, že? Byť v rovnováhe. Tak som nasadila helmu (Nie, nikdy nezverejním fotku s cyklistickou helmou na hlave. Fotím sa zásadne „hore bez“. Chlapi začínajú prechádzať fotky na blogu po tejto vete, že? ;o) ), kamarátka nasadila tempo a Grand Opening cyklistickej sezóny začal.

Halina Pawlovská hovorí: „Co Čech, to Němcová“. Ja hovorím: „Čo Slovák, to Sagan-ová“. Tak snáď to bicyklovanie do nás ide nejak samo cez halušky, alebo korbáčiky, nie?! Nejde. A zanietenie do bicyklovania nezvýšil ani fakt, že som nám pred dvomi dňami uhrala za Sagana na hospodskom kvíze bod za otázku v kategórii „Známí lidé, kteří se narodili u našich sousedů“. Nápovede boli: Žilina – zelená – Bora. Prosím pekne, nevedel to ani Aleš, ktorý pri otázke koľko osem tisícoviek je na svete, bol celý nešťastný, že chceli len číslo a nie ich aj všetky vymenovať. Národná príslušnosť mi však v tomto prípade bola úplne na prd. Keď som konečne prešla od sipenia k dychu a spýtala sa kamarátky, prečo nejdeme radšej po cyklistickom chodníku, ale po hnusných kopcoch, odpovedala mi, že nemá rada značku bicykla namaľovanú na zemi, pretože to podľa nej vyzerá, ako keby tam zahynul nejaký cyklista a policajti obkreslili kriedou ako ho tam našli aj s bicyklom. Na taký argument by ani scenáristi Súdnej siene nevymysleli proti-odpoveď. Ale ako to už v živote býva, odpoveď príde sama. Keď ju najmenej čakáte. Ďalší kopec. Kámoška predo mnou. Stále kopec. Kámoška zrazu nikde. Normálne ju na tom strmom kopci prekotilo aj s celým bicyklom dozadu! V tom momente som ja v duchu najpoužívanejších českých slov „nazdar, hov*o, nas*at” zliezla okamžite z bicykla a začala ho tlačiť vedľa seba. Keď sa Sabina vyhrabala naspäť do polohy v správnom poradí – človek hore, bicykel dole, a nie naopak – zahlásila, že nabudúce ideme bicyklovať na letisko. Ani z toho nie som nadšená. Viem dobre, že najtvrdšia vec na bicyklovaní je betón.

„Pojď tudy, je to zkratka.“ A je zle! Sú len dve situácie, keď sa začnem šialene báť. Prvá, keď si aj dnes spomeniem na plagát Nočnej mory v Elm Street, ktorú mal bratranec v detskej izbe. (Keď som u nich ostávala na noc, museli ho prekryť novinami.) A druhá, keď Sabina zahlási, že je to skratka. Nikdy to nie je skratka. N-I-K-D-Y!!! Aby som vám to vysvetlila, ja sa nebojím, že sa stratíme, alebo že to nedám (Šak Uber, ňeasi?!). Ja sa bojím, že tam niekde v hlbokom lese umriem od hladu. Takže už viem, že ak povie: „Není nám nic třeba,“ musím mať so sebou fit tyčinku v každom vrecku, oriešky v pravej podprsenke a Pikao v ľavej.

Skratka bola presne podľa pravidiel: „Je sice delší, ale o to náročnější.“ Koreňov a balvanov tam bolo viac ako v Jurskom parku. Pamätám si len dva, lebo na treťom som urobila „dvojtakt“. Predné koleso sa zabrzdilo, mňa hodilo dopredu, medzinožie som si obila o riadidlá, vrátilo ma naspäť, riť dostala zásah od sedadla a už som ležala v priekope. Prvé čo som kontrolovala boli zuby. Do riti Paľovej, osmička vľavo hore stále na mieste. „Marysho, ty jsi ani nebrečela.“ „Ja viem.“ „Ale ty jsi ani neklela.“ „Ja viem.“ Strašne som chcela, ale hanbila som sa pred oteckom, ktorý hral s deťmi schovávačku medzi stromami. Plecia sa mu triasli od smiechu, len aby sa nerozosmial nahlas a nenašli ho. Asi mal všetky svoje deti, z minimálne dvoch zdrojov, požičané na víkend od ich matiek a očividne potreboval pauzu. Myslíte, že ma kamarátka začala zachraňovať? Ani náhodou! Vytiahla foťák a dodnes ukazuje na každej párty fotky, ako sa váľam po priekopách. Triezva. Na bicykel som už nenasadla, bicyklovala som v stoji, keď tu počujem, ako Sabina prehadzuje, zrazu rana a Sabina na zemi. Nie, ja som ju nefotila. Ja som rovno nahrávala videá. Lebo odlomiť celú prehadzovačku len tak niekto nedokáže a to predsa musí ísť na youtube. Bicykel nepoužiteľný a my stále päť kilometrov od cieľa. „Klidně jdi napřed.“ „Predsa ťa tu nenechám samu, čo by som to bola za kamarátku?!“ Videla som, ako ju potešilo, že má kamarátku, ktorá ju nenechá v núdzi. Pritom ja som sa len bála, že sa sama v lese stratím hneď za ďalším smrekom. Ale zas obetavo som ponúkla svoju gumičku do vlasov, aby priviazala celý ten systém, ktorý visel priamo do kolesa, o pravú pedálu. Sabina nasadla a celou cestou domov mala z bicykla odrážadlo. Už viem, čo znamená české príslovie: „A jsme doma co by DUP.“ Keď sme dorazili na chalupu, vyniesla som si stoličku na záhradu a čakala, kedy sa vráti jej manžel a uvidí bicykel totálne na maderu. Chcela som byť v prvej rade, keď ten cirkus začne.

V každom prípade, cyklistickú sezónu sme otvorili vo veľkom a drahom štýle. Kamarátka potrebuje nový bicykel a ja päť hviezdičkový wellness minimálne na týždeň. Len málokto dokáže z Grand Openingu urobiť hneď aj Grand Closing.

#OtvoríšZatvoríšAmášPokoj #KonečneVíkendyVkaviarni #PrečoSaTenBajkRozpadolAžTeraz