Sú ľudia, ktorých ste si nevybrali vy. Potom sú ľudia, ktorí si nevybrali vás. A ešte sú tu ľudia, ktorých ste si nevybrali vy a ani oni vás. Ale musíte spolu žiť. Zmotala som vás týmto úvodom ako ponožku, že? Nebojte nič, všetko objasním: vybrali ste si nejaké mesto, štvrť, byt, kde chcete bývať, ale čo čert nechcel, bývajú tam aj iní ľudia. Susedia. Niektorí z nás ich majú z každej strany a ešte aj nad hlavou, tí šťastnejší ich majú len vedľa kuchyne a tí úplne najšťastnejší bývajú na poslednom poschodí v rohovom byte a vedľa majú len výťahovú šachtu. Na nezaplatenie! Čo myslíte, prečo dávam každý mesiac športku? Aby som si tento nezaplatiteľný luxus mohla zaplatiť. Raz. Zatiaľ bola moja najväčšia výhra stoštyridsaťosem korún. Suma pekná, len má trošku málo núl.
Myslím, že v každej bytovke, či paneláku (Nikdy neviem, aký je medzi tým rozdiel. Moja verzia: bytovky máme na východe a paneláky v Blave.) je niekto „stará Kelišová“. Naša bytovka je veľmi džendrovo moderná a u nás je Kelišová chlap, sused z druhého poschodia. Starý dôchodca, ktorý keď ma stretol prvýkrát, namiesto toho, aby sa mi predstavil, ako ja jemu, mi vo dverách výťahu, ktoré samozrejme zarazil nohou a držal ma v pasci ako nebankovky neborákov, ktorí si „musia“ požičať na letnú dovolenku, oznámil, že už si ma vygúglil. Áno, prosím pekne. Najhoršie je, keď na vás použijú vaše vlastné zbrane. To čo robím ja pred každým prvým rande, urobil teraz niekto mne. Strašný svet! Týpek vie všetko o každom a rád sa o to podelí. Musím ale priznať, že mám vďaka nemu celkom vypracované nohy. Keď ho vidím pri výťahu, vždy idem radšej pešo. Tiež som celkom pokojná, keď odídem na dvojtýždňovú dovolenku. Pretože vďaka nemu u nás nie je šanca, aby sa po chodbách túlal niekto neznámy a vykrádal byty. Keliš to má všetko pod kontrolou. Dokonca aj keď vyjdem ráno z vchodu a bezradné rozmýšľam, kde som včera zaparkovala: „Vpravo, třetí od konce.“ Vtedy aplikujem „tri P“ – poďakujem, prefičím a predstieram, že nepočujem, že na mňa ďalej hovorí. Snáď nebude aj štvrté P – ak si vygúglil aj to, že mám blog a chodí si ho čítať, tak po tomto som v prdeli.
Ďalej je podľa mňa určite v každom dome „Mária Terézia“. Suseda s deťmi. Marča ich mala až šestnásť a hoci táto má maximálne dve, presne rovnako o nich vie celý svet. Špinavé plienky sa nedávajú u nej do koša, ani na balkón. Ale pred dvere. Na schodisko. Takže ja keď idem domov po schodoch, obchádzam starého Keliša a iné sra*ky, doslova. Arómu chce vylepšiť rozvešaním voňavých stromčekov po zábradlí. Už sa opakujem, ale viete, čo si o týchto záležitostiach myslím: smrdí to rovnako, len to trošku evokuje dojem, že sa niekto vys*al v lese. Celý deň je doma, ale práčku zapína najskôr o desiatej večer. Bola strašne prekvapená, keď som jej povedala, že mi trošku vadí žmýkanie za hlavou o pol noci. „A to je tak slyšet?“ Nie, moja, samozrejme, že cez sadrokartón nie je nič počuť. Ale keď ty zavreštíš na deti, aby si išli umyť zuby, aj ja stojím v pozore v kúpeľni so zubnou kefkou v ruke. Len toľko vám poviem, môj najbližší milenec sa bude cítiť ako Casanova. Je mi jedno, aký podá výkon. Ja k tomu vyrobím takú zvukovú odpoveď, že „Maří Teří vod vedle“ hneď pochopí, čo je sadrokartón. A tej noci jej deti nebudú spať pri bielom šume, tej noci jej deti nebudú spať. Bodka. A ak pôjdem v ten večer do kubánskeho baru a budem mať trošku šťastia, tak je vysoká pravdepodobnosť, že nebudú spať pri čiernom hluku.
Tiež si neviem predstaviť, žeby v nejakom dome nebol „Rintintin“. Psičkár, ktorý sa k svojmu psovi správa ako k hollywoodskej hviezde a dovolí mu úplne všetko. Ak je priaznivá konštelácia hviezd a starý Keliš nie je pri výťahu, nemám ani náhodou všetko vyhraté. Každý normálny človek sa priblíži k dverám výťahu, keď sa majú otvoriť. Ja nie. Ja sa natlačím na zadnú stenu a čakám, čo a z ktorej strany na mňa vybehne. Najkrvilačnejšie beštie majú tak dvadsať centimetrov na dĺžku a desať na výšku, ale vrhajú sa po mojich silonkách a sukniach, ako by som si ja želala, že by sa vrhal niekto úplne iný zo živočíšnej ríše. „Herkule, nech paní,“ akože kára svojho psa Rintintin a vôdzku ma pri tom asi na päť metrov na voľnobeh. Po prvé, stále slečna a po druhé, presne viem, kedy Heľenine oči napísali text „Trim sebe teho šaľeného psa“. Asi aj im už šelma do kabelky rozdrapila intimi-ssimi.
Chcem tak veľa? Nechcem! Chcem si len v kľude doma vychutnať kávu, na chodbe cítiť Savo a v noci nepočuť nič, len zvuky mojej pokožky ako mladne pod nočným krémom. A tiež celý december ticho v nedeľu ráno, aby som sa dobre vyspala po všetkých vianočných večierkoch, ktoré sa počas adventu budú u mňa konať. Lebo až potom si moji susedia uvedomia, aká som ja dobrá suseda. Bola.
#ChcemDomNaSamote #AleVcentrePrahy #KeďChcešSľuďmiŽiťMusíšSľuďmiŽiť Foto: #Wineatte