Pozorujem na sebe, že sa vekom vo veľa veciach zlepšujem. Máte to tiež tak? Niečo, čo vám celý život nešlo, vám zrazu ide ako slovenským hokejistom olympiáda. Ja som napríklad celý život jedla len zemiaky, pretože som nevedela uvariť ryžu. Naučila som to asi pred pol rokom. (Ináč vždy ma fascinovalo prečo je v slove ryža ypsilon, ale rizoto sa píše s mäkkým i. Šak je z ryže, či?) Ďalej som sa zdokonalila v ignorovaní ľudí, ktorí ma frustrujú ako Jaromíra Jágra úspech slovenského hokeja v Pekingu (Viem, som monotematická, ale videli ste našich hokejistov? Jeden krajší ako druhý mladší.) a tiež som sa zlepšila vo vnímaní svojho čela. Proste je väčšie ako štandardné veľkosti, ale ako hovorí Chandler z Priateľov „sama som si ho narástla“. Nebojte, toto nie je žiadna motivačná literatúra, už sa blížime k pointe. Tak, ako mi niektoré veci idú vekom od ruky, tak mi niektoré veci idú vekom pekne od riti. Napríklad randenie.
Na to, že som začala randiť už v škôlke sú moje aktuálne znalosti tejto problematiky nulové. Som však presvedčená, že v škôlke to bolo oveľa jednoduchšie ako teraz. Buď som od neho dostala kameňom do oka, alebo mi dal sopeľ do ruky a už sme boli „svoji“. Ani som sa nemusela snažiť a tak nejak samo a prirodzene bol v pondelok môj frajer Dušanko, v stredu už Vladko a nasledujúci týždeň zas dookola. Ani oni dvaja s tým nemali problém, veď náhradníčok bolo plné pieskovisko. Polyamoria nový fenomén? Prosím vás, praktikovala som ju ešte za dôb, keď v školách na stenách visel Husák. Jedine Paľka som úplne nechcela. Ale ten bol rozhodnutý, že chce mňa a „nie“ nebral ako odpoveď. Skoro ako môj šéf dnes. Neviem, kde je Paľkovi koniec, podľa mňa niekde v prostredí ruskej mafie, pretože on si dokázal zobrať vždy to, čo chcel. Vôbec mu nevadila šatňa plná rodičov. Nakráčal si to ku mne, chytil ma pod bradu, vypálil mi poriadnu mľaskajúcu pusu na ústa a zoficiálnil náš vzťah vetou: „A teraz si plač, koľko chceš, aj tak budeš moja frajerka.“ A ja sprostá revala. Dnes by som okamžite otvárala šampanské na oslavu a menila status na facebooku.
Potom prišla základná škola a s ňou ďalší level randenia. Tu sa zásadne nerandilo so spolužiakmi z vlastnej triedy. Lebo veď všetci boli „úplne trápni“. Ale chalani z céčky, tak to už bol iný materiál. A úplne najluxusnejší materiál boli chlapci z inej základky. Ráno som visela na pevnej linke, pretože mi vždy cestou do školy zavolal. Z búdky, prosím pekne. Krásne časy. Dnes hra týpek celý deň hadíkov na mobile, ale poslať čo i len jednu správu je priveľká námaha. Ešteže už dnes nie sú pevné linky, pretože s takýmto prístupom by som už nevisela len na telefóne, ale rovno na kábli. No a po škole zvonček na domácu staničku, v ktorej nebolo nikdy počuť, kto je dole a čo chce, a už som skladala rohožky na schody, aby sa nám mäkko sedelo a presedeli a prekecali sme tam hodiny. Prečo som ho nepozvala domov? Som predsa zo slušnej rodiny! A vtedy som ešte nevedela, že dobré dievča sa dostane do neba, ale zlé všade.
Stredná škola bola asi najlepšia doba randenia vôbec! Cez týždeň na internáte jeden frajer, doma na víkend druhý. Chúďatká dnešná mládež, kvôli všetkým tým soicálnym sieťam, kde musia dávať každú minútu svojho života, ani nevedia, o čo prichádzajú. Problém však nastal, keď sa blížila stužková. Tu už mohol byť len jeden partner. Ako sa len rozhodnúť? Komu povedať „Ciao Amore“? Vyriešila som to ako Šalamún, hoci môj príbeh by v Biblii asi nikdy nebol zdokumentovaný. Za partnera som si zobrala spolužiačkinho brata a týchto dvoch si nechala ďalej. Hele, jsem malej, ale šikovnej. Teda, bola som.
Najväčšie „čoro-moro“ však bolo na výške. S poľutovaním som pozerala na spolužiačky, ktoré už v prvom ročníku priviezol s kuframi na inťák frajer zo Žiliny. To je ako mať neobmedzenú kreditku na nákupy, ale ostať stáť pred výkladom. Ako pred tým, ani tu nebolo potrebné vynakladať žiadnu špeciálnu námahu. Stačilo sa zasústrediť na „úbohých jedincov“, ktorým doma „nikto nerozumel“ a poskytnúť im obdivné funenie. A že ich, „doma-nepochopených-géniov“, v tomto veku bolo ako jednocentových euro mincí v peňaženke! „Index a česť nedá sa zjesť“, to vedel už Elán, stačilo však navariť šošovicovú polievku s párkom a už išla láska cez žalúdok. Žiadne gastro blbosti ako sushi a podobne miniatúry, s ktorými sa varíte celý deň. Ešteže tak, ináč by som nemala šancu, keďže som sa ryžu naučila variť až pred dôchodkom. Randiacim dôchodkom.
Ale čo to trepem?! Aký randiaci dôchodok?! Očividne potrebujem len znovu niekam do školy, aby som túto svoju aktivitu zas oživila. Vysoká škola života? Nedbám. A mojou ambíciou nebude tentokrát doktorát o rande, ale doktor z rande. Prípadne inžinier, mechanik, futbalista. Beriem všetko. Ako kráľovná na šachovom poli. Šachy, či rande, všetko je to nakoniec len hra. Hra pre dvoch hráčov. Od nula do sto rokov. Stolová. To posledné chvalabohu len na začiatku.
#ZnámaHra #NeznámePravidlá #CudzieHraciePole #MojePravidlá Foto: Wineatte