„Krása vychádza z vnútra. Z vnútra kozmetického, kaderníckeho, masážneho a iného salóna.“ Môžem sa pod to kedykoľvek podpísať. Hoci to kedykoľvek je najčastejšie ráno. Opuchnutá ako Mike Tyson po zápase s tigrom, na tvári otlačené kvetinky z krepového posteľného prádla, zaschnutá slina od pravého kútika k brade. Už chápem, prečo musí pri sobáši manžel sľúbiť „v dobrom, aj v zlom“. Dobre už bolo. A teraz, ak chcem vyzerať aspoň akceptovateľne dobre, po pražsky „hrateľne“, už sa nemôžem len zobudiť a ísť. Krása už nie je zadarmo, už za ňu platím. Aj bolestné.

V pondelok ma v práci vytočil šéf, v utorok kolegyňa, v stredu recepčná a vo štvrtol Excel. Vyprdla som sa na všetko, zobrala si na piatok dovolenku a naplánovala „beauty day“. Ráno som schmatla peňaženku a rozhodla sa, že sa nevrátim domov skôr, kým nebudem vyzerať ako hviezda z plagátu. Nie z toho „Pomôžte nájsť“, samozrejme. Začala som v kaderníctve. Naposledy, keď som tam bola na strih a odchádzala úplne nadšená z toho, ako krásne vyzerám, sa ma kaderník spýtal, či nechcem prísť aj na farbenie, že by spravil tie šediny. A mala som po pocite krásna! Facka, síce fiktívna, ale zabolela. Tentokrát som prišla s obrázkom Sandry Bullock, že takto poprosím. „Hm….,“ kaderník tri minúty ticho, „no pokúsim sa, ale nie som kúzelník.“ Horšiu odpoveď som počula už len v akejsi lacnej komédií, kde zákazníčka povedala kaderníkovi, nech to urobí tak, aby vyzerala pekne. On vytiahol fľašu a začal piť. Po hodine mlčania, ja urazená z jeho rečí a on urazený, že musel natrhať asi milión alobalových pásikov, sa ma spýtal ako sa mám. Dojal ma jeho úprimný a ľudský záujem. Bola som ešte len pri druhej vete, prvá bola „ďakujem za opýtanie“, keď tu milej zlatej zapol fén, ktorý nasledujúcich tridsať minút hučal ako formuly v Monte Carlo. A ešte ho dal na teplý vzduch. Pritom veľmi dobre vie, že mne svedčí všetko len v studených tónoch. No ale mohla som niečo? Okolo kaderníkov treba opatrne. Pretože buď už pre vás nebudú mať voľný termín, ani o mesiac, ani o pol roka, ani ani, alebo rozsypú vaše vlasy okolo nejakého pouličného zločinu a ste v háji. Alebo skôr na Pankráci, či v Ilave.

Nechala som pani za pultom sumu blížiacu sa k životnému minimu, ináč mne tiež po tejto návšteve ostane z výplaty už len životné minimum, ktoré zas rozflákam na maximum, a pokračovala do nechtového salóna. „Panebože, čo ste s tými rukami robili?! Také niečo som už dávno nevidela! Soňa poď sa pozrieť. Prosím ťa hneď to odfoť, nech máme na Instagram pred – a po, šak toto keď uvidia klientky, čo my dokážeme, do dvoch mesiacov mám na novú Vitonku.“ Mala som ja dnes radšej ostať pri excelovských tabuľkách. V ďalšej minúte som sa dozvedela, že nemám nechty, ale zemiaky a že sú strašne prestrašne tenké, na čo pani manikérka zobrala pilník aký som naposledy videla pri oškrabávaní hrdze zo strechy, a išlaaaaaa rýchlosťou geparda a silou medveďa. Očividne tigrované legíny a kožušinku na gumených šľapkách nemala náhodne. „Akú dáme farbu?“ „Rozmýšľala som nad čiernou.“ „Čiernu? Zas ste dostali kopačky a chcete nosiť smútočné nechty?!“ „Tak tmavo červenú.“ „V žiadnom prípade! To by vyzeralo strašne na vašich krátkych nechtoch. Tu si vyberte medzi ‘vánkom savany‘, alebo ‚piesočným splnom’.” Cestou domov som si kúpila víno z južnej Afriky a zvonenie na mobile zmenila na Stingovu „Desert Rose“, nech som zladená a vyladená.

Medzitým som však ešte stihla masáž. Prvú pol hodinu som trpela ako zviera. A to som netušila, čo ma ešte čaká. Pani masérka ma celú natrela kávovou sedlinou. Áno, presne z rovnakého turka, ako pije Maja od Fera Jokea. To by bolo v pohode, lenže ja som po piatich minútach dostala šialenú chuť na kofilu, až mi z toho začalo škvŕkať v bruchu. „Pani nejedla?“ zaujímala sa thajská pani masérka s lakťom zaboreným v mojom hrudnom koši, kam sa dostala cez chrbticu. „Pani moc hubená, pani viac jesť, samá kosť, bolia ruky.“ Myslela tým samozrejme svoje. Jej taktika pripomínala šéfkuchára pri príprave stejkov, keď do nich buší päsťou pred tým, ako ich dá na panvicu. Praskala som tak, že ak by mi niekde v procese zlomila rebro, nevšimla by som si to, a ani necítila. Poviem vám, ľutujem človeka, ktorý sa pokúsi ukradnúť kabelku tejto malej, ale neskutočne silnej žene. Zahráva si so smrťou, skoro ako ja. Lenže ja navyše dobrovoľne a ešte si zaplatím za to, aby mi niekto vyčítal, že som kosť. Ušlo mi niečo? Odkedy byť kosť už nie je kompliment?

„Beauty day“ teda nebol úplne zadarmo. Ani finančne, ani emočne. V oboch smeroch sa z toho budem nejaký čas spamätávať. Konkrétne jeden mesiac. Aby som to absolvovala celé a odznova. A na toto som si zobrala z práce dovolenku? Na deň plný bolesti a žiadneho oddychu? Tak toto nie! Rovnakú chybu už neurobím. Bolí to? Bolí. Takže o mesiac bjuty-dej-péenka!

#ZaKrásuSaPlatí #NielenPeniazmi #ChcemNalakovaťNechty #NiePsychoanalýzu Foto: #Wineatte