Čo robíte, keď si chcete zlepšiť náladu? Keď sa chcete zasmiať a prísť na iné myšlienky? Hlavne teraz v novembri, keď jediné aktivity, ktoré sa v tomto mesiaci dajú robiť je zapaľovanie sviečok, kade-tade, a pitie vareného vína, kade-tade. Hoci, špecialisti ako ja si zapália sviečku a súčasne popritom chlastajú víno. Domáci večierok s názvom „Spomíname, popíjame“. Vlastne to je taký dvojdňový večierok, lebo aj druhý deň sa spomína na to, čo všetko sa popilo. Takže ako to máte? Pustíte si Fera Jokea na Instagrame, alebo Osadu a Lajnu v telke? Ja nemusím zobrať do ruky ani telefón, ani diaľkový ovládač a rehocem sa, až mi stekajúca maskara urobí panda oči. Na čom? Na sebe!
Začalo to v pondelok. Zaparkovala som auto vo firemnej garáži a už som ho nezamkla. Ale šak mi predsa po mesiaci vypisovania na displeji „slabá baterie v klíči“ nemôže chcipnúť kľúč?! Takže ako správna single žena, ktorá sa musí spoľahnúť len na seba, som vytiahla z peňaženky náhradnú batériu a ako správna single žena išla za finančným riaditeľom, nech mi ju vymení. Jedine finančný riaditeľ dokáže pochopiť, že si nemôžem zničiť manikúru za „pjetset“. Kľúč nič. Hovorím si, asi bola stará, idem kúpiť ďalšiu k Vietnamcovi: „Paní baterie? Co se sralo? Tady prosím. Nasranou!“ Tak presne to isté som chcela povedať aj ja, lebo ani s druhou batériou sa zázrak nekonal, kľúč kaput, auto nezamknuté a nenaštartovateľné. Volám servis. Ak som ja teľa do áut, tak tá pani, ktorá robí na asistenčnej službe by mala vrátiť občianku aj rodný list a stratiť sa zo zemského povrchu: „Posilám odtahovku!“ „Do podzemnej garáže? Nemôžete poslať len kľúč?“ Už som videla, ako buď odťahovka odvalí firemné garážové dvere a ja budem do konca života dostávať za odvedenú prácu už len stravenky, alebo ako ja tlačím v minisukni auto von z garáže. Celé zlé. Servisák mal chvalabohu viac rozumu ako „pani-stlačte-trojku-keď-máte-problém-vyrobíme-vám-ešte-väčší“, pozrel na kľúč, obaly od dvoch bateriek, vytiahol z vrecka tretiu – svoju, založil, kľúč fungoval. Výraz na jeho tvári bol neopísateľný! Strašne sa začal rehotať. Vraj za celý deň riešil len sprostosti, ale túto bude rozprávať večer chlapom na pive. Takže ak budete v pivárni počuť o blbej Slovene, ktorá nevedela vymeniť batériu v kľúči a zavolala si servis, tak to som prosím pekne JA! A smejem sa zas, len to píšem.
V stredu sme hrali s kámošmi spoločenské hry. Na rad prišla súťažná otázka, koľko medu znesie jedna včela za celý život. Zapojila som svoje logické myslenie a vyšlo mi, že keď sa všetci sťažujú, že je málo včiel, ale v Tescu sú stále regály plné medu, tak jedna včela musí za život zniesť minimálne jednu tonu medu. Kamarátka na mňa vyvalila oči ako Joey z Priateľov, mávla rukou a išla ďalej, že vraj sa môj tip ani nebude započítavať ako súťažný. Keď som to povedala mame, takmer ma donútila zmeniť si na matrike priezvisko, vraj dúfa, že som takúto sprostosť nepovedala nikde na verejnosti. Ale tak ju tiež nemôžem považovať za žiadneho Einsteina z Dukly, keďže mi v tretej triede pri domácej úlohe, kde som mala dať znak menší, väčší, rovná sa, tvrdila, že kilo peria je rovnako ťažké ako kilo železa. Hodiny som na ňu zírala, ako si môže myslieť, že perie je rovnako ťažké ako železo, to kilo som veľmi rýchlo odignorovala samozrejme, a nechápala som ako taká „hlúpa“ mama môže mať tak múdru dcéru. Očividne som v tretej triede mala problém s matematikou, ale nie so sebavedomím.
No a cez víkend sa trošku oslavovalo. Ja som samozrejme chcela na fotkách z večierka vyzerať krásne, tak som sa asi hodinu trápila s make-upom, aby sme sa všetci rozhodli urobiť si spoločnú fotku v momente, keď som mala plné ústa nedožutého rezňa. Takže na všetkých fotkách mám obe líca plné ako škrečok. Lenže nie obyčajný škrečok, ale opuchnutý škrečok, ktorému vytiahli osmičku vľavo dole aj vpravo hore. Viem určite, že tieto fotky mi zlepšia náladu aj po rokoch. Keď sa ma kamarát spýtal, prečo som ho nevypľula, spomenula som si na jedného ožrana, ktorý na ulici grcal s rukou pred ústami: „Mäso nie! Mäso nie!“ Kuskus s tofu by som nemala problém poriešiť štýlom „šak aj tie vtáčiky musia z niečoho žiť“, ale bravčový rezeň?! Ešte v trojobale?! Svine držia spolu!
A to som ani nespomenula, že vo štvrtok som piekla cookies. Krásne polovičná dávka, šak aj tak to budem jesť sama. Dva týždne trikrát denne. Ale keď sa mi v trúbe začali roztekať do veľkosti kravského lajna, roztrhala som od nervov celý recept a išla sa posťažovať kamarátke: „Asi si dala veľa masla.“ Ding ding ding! Všetky suroviny polovičná dávka, maslo fuk ho tam celá. Mám z nich ešte polovicu v mrazničke, ak by ste potrebovali do betlehema pod vola nejaké autentické stajňové dekorácie, ozvite sa.
Takto nejak sa ja zabávam. Sama na sebe. A aj sama so sebou. A občas sa mi pošťastí týmto svojím humorným životom pobaviť aj iných. Vlastne, hovorí sa predsa, že z ostatných si môžete robiť srandu až vtedy, keď si ju dokážete urobiť sám zo seba. Tým pádom sa začnite báť, moji milí, asi viete, čo vás čaká.
(…Maryshky a Maryshkovia, tradične si beriem v decembri „dovolenku“. Adele napíše dvanásť pesničiek a má fajront na šesť rokov, ja rula píšem päť rokov každé dva týždne a furt nie som na obálke Vogue. Takže čítame sa v januári. Budem sa na vás tešiť.)
#SúkromnáOneWomanShow #SiAjZatlieskamObčas #BavíMaJa Foto: #Wineatte