V nedeľu som bola v kostole. Áno, ja. Možno sa čudujete, ale ja nevidím nič zlé na dodržiavaní tradícií: v sobotu sa kúpe (u vás možno upratuje, ale u mňa sa upratuje vo štvrtok a v októbri) a v nedeľu sa chodí do kostola. A potom je rezanková polievka a mäso, šťava, kompótik. Okej, tak nie všetky tradície dodržiavam, ale navariť si hrniec vývaru je pre mňa hotové trápenie, pretože potom ho jem od nedele do nedele, až sa bojím, že mi z toho slepačieho koncentrátu začne rásť ďalšie perie. Ako keby som už svojho mala málo. Ale späť ku kostolu. Netrvalo dlho a začalo ma dvíhať z lavice. Neboli to však anjelské krídla, ani čistá duša, ale farár. Teda, slová, ktoré čítal: „Ženy podriaďujte sa mužom, muž je hlavou ženy.“ A v rade predo mnou hneď chlap strkal lakťom do ženy, aby poriadne počúvala. Tá ho tak kopla do kolena, že aj rúško zožul, len aby nevykríkol od bolesti. Nemal provokovať. Určite dostal doma na obed len šťavu s kompótom bez mäsa.

Podriaďovanie sa mužom nie je pre mňa až také neprijateľné. Ak chce ísť na dovolenku k moru, samozrejme sa mu rada podriadim. Ale podriaďovať sa niekomu, kto sa „zastaví u mňa na kávu“ len, keď to vyhovuje jemu, tak to nie. Aby som od rána dávala do poriadku seba, deň pred tým upratovala celý byt a milej zlatej mi na poslednú chvíľu oznámil, že on to asi nestihne, tak toto nie. Za posledný polrok som mopovala toľkokrát, až som sa bála, že sa premopujem k susedom podo mnou. A zbytočne. Oznámila som mu pasívno-agresívnou formou (rozumej: cez smsku som ho fackovala), že buď príde ako má, alebo nech nechodí vôbec. On síce už viac neprišiel, ale ja môžem nechať upratovanie skutočne až do zmieneného októbra. A bordel, ktorý po ňom ostal som upratala jedným Chardonnay.

Stačí raz skúsiť a potom to už ide ľahšie. Netrvalo dlho a znova som sa uistila, že jediná hlava na mojom krku je tá moja. A bohato mi stačí. Ten hluk, ktorý v nej mám teraz si neviem predstaviť ešte v dvojnásobnom množstve. Z čista jasna som nedávno bola svedkom „návratu strateného syna“. Vidíte, ako pozorne v kostole počúvam? 😉 Pred nejakým časom som pre neho bola hviezda najžiarivejšia, neskôr potom smrtiaci meteorit z Armagedonu. Dotyčný bol presvedčený o tom, že sa podobá Benovi Affleckovi, preto tie prirovnania. Spoločné mal s ním len iniciály: Blbec Afektovaný. V každom prípade, naše obežné dráhy sa opäť na chvíľu spojili a z neho vypadlo, že posledný rok bol v izolácii. V izolácii so svojou frajerkou. Ale frajerka už nie je a posteľ má zbytočne veľkú pre jedného. Má vraj v nej pre mňa miesto, ale v živote nie. Objednala som si ďalší drink, šak nech má čo platiť, ani sa poriadne nenapila a s úsmevom odkráčala domov. Do mojej postele, ktorá je síce tiež zbytočne veľká pre jedného, ale primalá pre troch – pre mňa, pre neho a pre jeho nadrozmerné ego. Slovák, ktorý po troch hodinách šoférovania nájde konečne v Chorvátsku pláž bez Slovákov, nebol v tom momente taký hrdý na svoj výkon ako ja. Zástup som ochotná robiť len za svojho šéfa, za to aspoň dostanem prémie, nie za frajerku. Minulú. Pred frajerkou budúcou.

Slová „áno“ a „nie“ sú presne rovnako dlhé. Majú úplne rovnaký počet písmen. Dokonca si myslím, že sa ich učíme v tej istej fáze života. A predsa sa to druhé vyslovuje oveľa ťažšie. (Pozor! Nečítať „ťaCHšie“, to veľmi rozčuľuje moju mamu.) Ale hoci sú si veľmi podobné, po vyslovení toho druhého mám ja osobne častokrát oveľa lepší pocit. Sama zo seba. Dokonca som presvedčená o tom, že to veľmi pomáha aj mojim vzťahom s mužmi. Ja som sa im už totižto naučila hovoriť „nie“, teraz už len čakám, kedy sa oni mne naučia hovoriť „áno“. Ako vieme, mužom trvá vždy všetko dlhšie. Ale mne čakanie nevadí. Poznáte ma, radšej si posedím a počkám, ako keby som mala bežať. Za kýmkoľvek.

#MaléSlovíčko #VeľkýRozdiel #BulhariPriÁnoKývajúNie Foto: #Wineatte