„Marysho, ty jsi takový tele!“ Keď mi to raz dávno povedala kámoška, takmer som sa urazila. Dnes je to ináč. Dnes už s ňou súhlasím. A nielen, že som fakt tele, ale zároveň som aj mama toho teľaťa. Pretože nikto múdry nemôže dobrovoľne absolvovať to, čo som si ja v nejakej intelektuálno a rozumovo slabšej chvíli vymyslela na seba sama. Niektoré veci túžite zažiť, a keď sa tak stane, cítite sa šťastne. Ale sú aj veci, ktoré keď zažijete, vyvolávajú vo vás silný pocit stlačiť tlačítko „zmazať navždy“.
Do vyššie zmienenej kategórie by som zaradila brazílsku depiláciu. Nedokážem vysvetliť pri akom zatmení mozgu som dospela k názoru, že ak vymením žiletku za vosk, budem na dovolenke vyzerať menej ako z „Ost Blocku“ a viac ako zo Sex v meste. „Dělala žiletkou? Pořád? Žiletka hodně špatný!“ zhodnotila Svetlana moju južnú pologuľu, ktorú som jej prezentovala v polohe, akú by v joge mohli kľudne nazvať „pozícia motýľa prejdeného cestným valcom“. „Dala bych vám panáka, ale dnes vy desátá, Becherovka došla.“ Podľa Svetlany iné ženy „řvou“. Ja len plakala. Doslova ako malé decko. A prosila ju nech prestane. Čo samozrejme nebolo možné. Netvrdím, že môj „dolný sektor“ používam nejak často, ale odísť zo stola by znamenalo, že čokoľvek čo som tam mala nacapané, by ma zapečatilo naveky ako Tutanchamónovu hrobku. Trpela som jak hradná stráž pod augustovým slnkom na obed. V momente, keď ma Svetlana začala presviedčať „bylo by dobré i kolem hýždí“, vyhlásila som: „A už dosť!“ razantnejšie ako Greta Thunbergová globálnemu otepľovaniu. Svetlana to vzdala, nasypala na mňa detský púder (čakala som, kedy príde na rad aj pamperska, šak vek na to mám, už zas) a poradila „doma na volno“. Odchádzala som s pocitom, aký asi mala Európa po plienení Tatárov. A pretože nabudúce v sebe radšej objavím bohyňu Venušu ako umučenú Johanku z Arku, zobrala som to domov cez drogériu a oddelenie so žiletkami.
Na „zlepšenie“ nálady som si vymyslela nákup v Gucci. Roky som rozmýšľala nad opaskom. Nejakým obyčajným, tenkým, rozumej: čím menej Gucci, tým menej peňazí. No prd makový! Najlacnejší bol v cene mojej mesačnej hypotéky! Pri pohľade na sumu mi pretočilo oči ako bubon pri losovaní športky. Považujem to za najrýchlejší nákup v histórii shopoholičiek: vstup do obchodu jedna sekunda, prezretie opaskov tri sekundy, odchod pol sekundy. Hele, pán Gucci, viete, koľko ja musím robiť na jeden váš opasok? A viete, koľko Chardonnay musím nakúpiť, aby som vôbec vládala toľko robiť? Veľa! Viac ako máte vy núl v cene jedného opasku. A mimochodom, odporúčala by som vymeniť všetky predavačky. Tvária sa ako keby to tam celé vlastnili, a pritom si žiadna z tých „Miss Hyaluronic Acid“ sama nedovolí kúpiť ani „G“ z vašej papierovej nákupnej tašky. Takže celý môj deň bol doslova na pi… pijatiku doma na balkóne, a keďže bez opasku a „ružami zarasteného vstupu do hradu“, tak skutočne na voľno.
Medzi „ďakujem, už si neprosím“ patrí aj návšteva retro výstavy. Zo zelených gaučov a oranžových stien s hnedým „valčekom“ mám vždy skľučujúci pocit, ako keby som v predošlom živote pracovala niekde v uránových baniach. Župan vyrobený z materiálu, do ktorého by som dnes zabalila maximálne tak párky do chladničky. Na kuchynskom stole plastová nádoba v tvare jablka, ktorú sme mali doma oranžovú, kámoši zelenú a ich babka červenú. Presne ako rohová sedacia lavica v kuchyni. Tú mali aj tak len tí bohatší. Tí chudobnejší nemali ani roh, nieto ešte lavicu. Asi by som ale mala kontaktovať organizátorov výstavy, pretože to najlepšie, čo nám doba minulá mohla ponúknuť, tam chýbalo: oddelenie celé venované mne! Slogan už mám: „Maryshka na večné časy a nikdy iná.“
Ako vidíte, občas som riadna trúba. Zažijem veci, ktoré by som radšej nezažila. Dobrovoľne a navyše si ich vymyslím sama, takže nemám komu ani vynadať. Nevadí, ako by snáď zaveršovala Halina Pawlowská: „Niektoré zážitky – je treba uložiť do krabičky – s nápisom – ‘Už taká blbá nie som’.“ A neotvárať.
#VšetkoMôžem #AleNieVšetkoMiOsoží #AniečoRadšejUžAniNechcem Foto: #Wineatte