Pamätáte si na Supermana? Presnejšie na to, ako sa menil z Clarka Kenta na Supermana? Vyzliekol si svoje novinárske sako, zložil dioptrické okuliare a v tom momente sa z nudného novinára premenil na muža so super schopnosťami. Ani nebudem hovoriť, koľkokrát som niečo podobné skúsila aj ja. Prišla som domov z práce, odložila mobil, kľúče, okuliare a čakala, ktorá zo super schopností sa u mňa prejaví. Hypnotizovala som bordel, aby sa sám upratal. Nič. Pozerala som na prázdnu chladničku, aby sa naplnila. A zas nič. Myslíte, že keď som dostatočne dlho hypnotizovala fešáka v metre, tak ma požiadal o telefónne číslo? Riť paľovu! Presunul sa do vedľajšieho vagóna. Evidentne nemám žiadnu super schopnosť. Vlastne mám – dokážem minúť výplatu ešte pred tým, ako vôbec dorazí na účet, dokážem jesť balíček zemiakových lupienkov každý deň mesiac v kuse a stále nemať dosť a dokážem zas a znova veriť, že chlap z posledného rande už naozaj bude „ten pravý“. Poviem vám, s týmito super schopnosťami sa mi nežije úplne ľahko, to je asi jasné.
Ale nebolo by od veci nejakú super schopnosť mať. Páčilo by sa mi napríklad neobmedzene jesť. Hranolky, čokoládu, majonézové šaláty a pritom chudnúť. Normálne fungovať tak nejak ako auto na benzín. To čo by som do tela naliala, to by sa proste nejak samo minulo a nikde by nevznikla žiadna nová pneumatika, ani druhá brada a celulitída. Čo by som natankovala, to by sa spálilo. Ale nie, ja len vidím reklamu na zmrzlinu a už mám okolo pása plávacie koleso. Keby som mala aspoň schopnosť jediným pohľadom zmeniť kváder na bruchu na tehličky, alebo zadok zo žehliacej dosky na basketbalovú loptu a už vôbec nehovorím o tom, aké by bolo super mrknutím oka zmeniť prsia „a la sáčky od čaju“ na „hrdo sa týčiace tatranské štíty“. Prepáčte, milé české čitateľky, ale Sněžku som tu ako príklad fakt nemohla spomenúť. Už aj náš ohnutý Kriváň, by bola lepšia voľba ako Sněžka. Nie v českej krajine, ale v krajine tela mám na mysli. Telo krajiny českej je samozrejme „jednoduše boží“!
Aspoň na pár dní by som chcela mať super schopnosť, ktorou by som iných ľudí donútila robiť to, čo chcem ja. Ak si myslíte, že by som to použila na chlapov, tak sa mýlite viac ako meteorológovia v pondelok pri predpovedi počasia na víkend. Na čo by som takýmito darmi plytvala tam, kde všetci tvrdia, že nie je potrebné veľa, aby bol muž spokojný. V trúbe mám kurča a tangáče som kúpila, to už musí vyjsť! Ja by skôr chcela presvedčiť banku, nech mi k hypotéke prihodí len tak sama od seba ešte dva milióny. Akcia „kúp jedno, dostaneš dva“. Alebo ešte lepšie realitku, aby mi byt na Vinohradoch predala za tisíc korún. A aby videli, že nie som lakomá, nechala by som im aj tri. No povedzte, nebolo by krásne vsugerovať šéfovi, že od budúceho mesiaca vám dá o polovicu menej práce, ale dvojnásobný plat? Nemusela by som túto schopnosť mať na celý život. Bola by to strašná nuda s nikým sa nehádať, navyše keď adrenalín tak dobre pôsobí na spaľovanie tukov z tých kíl zožratých zemiakových lupienkov. Stačil by mi týždeň. Pofackovala by som to všetko za sedem dní, skoro ako Pán Boh. A potom sa len celý život kochala svojím dielom. V byte takmer zadarmo a bankovým účtom tučnejším ako oravská slanina.
Vedieť tak prikázať „stolček prestri sa“, alebo „podlaha umy sa, prádlo vyper sa, vlasy učeš sa, telo zmršť sa, vráska vyhlaď sa“. Alebo mať šup-šup prášok, ktorý by ma dostal tam, kam potrebujem bez toho, aby som musela tráviť hodiny cestovaním. Presne ako povedal Milan Lasica: „Najhoršie na cestovaní, je to cestovanie“. Ja ešte dodávam a spolucestujúci a letecké spoločnosti, ktoré už spoplatnili aj filmy na päť hodinových letoch. Aspoň tú Mášu a medveď nám pusťte, nech má moja mama čo pozerať. Šak myslite na seniorov! A ich deti, ktoré sú z päť hodinovej prednášky o radách do života zrelé na lexaurin. Ideálne s vodkou. Ale tá je tiež spoplatnená. Zdieračstvo toto, človek ešte neopustí rádius letiska Václava Havla a už je ľahší o päť kíl. A nie, nemyslím tých z chipsov s príchuťou paprika. Tiež by mi zjednodušilo život, ak by som po celom dni v práci zo seba vyzliekla čisté, voňavé a vyžehlené oblečenie, ktoré by mohlo ísť rovno do skrine. A nie na vešiak, stoličku, radiátor a po troch dňoch obchádzania toho rozvešaného bordelu v záchvate upratovania aj tak nakoniec mrsknem všetko do pračky. A keby to aspoň z tej pračky vyliezalo všetko krásne vyžehlené, ale nie, ja si po štyridsať minútovom programe, môžem zarezervovať dva večery so žehličkou v ruke. Nudnejšie je už len čakanie v rade na pošte, kým pani za okienkom dvadsiatim ľudom pred vami ponúka omaľovánky, stierací žreb, alebo poistenie domácnosti. Radšej by mali tie omaľovánky ponúkať zadarmo pri vstupe, pretože kým sa človek dostane na rad, už si z nich stihne poskladať aj farebné origami.
V mojom životopise nie je žiadna super schopnosť. Všetko si musím odmakať vlastnými rukami, hlavou a niekedy áno, úsmevom, alebo mrkaním. Nebudeme sa tváriť, že na zníženie pokuty potrebujem mať nejakú extra schopnosť. Tu stačia vysoké podpätky a dobrá voňavka. Ale vlastne ja ani žiadnu super schopnosť nepotrebujem, pretože ako sa dávno vie: „Ja som žena. Čo je tvoja super schopnosť?“
#PrečoMaťLenJednuSuperschopnosť #KeďMámeVšetky Foto: #Wineatte