Tiež sa bojíte starnutia? Ani nie tak procesu, ale skôr výsledku? Nijak špeciálne som sa nad tým ešte donedávna nepozastavovala. Prirodzene, keď je vám dvadsať, myslíte si, že starí ľudia sa už starí narodili a vy budete mladá s hladkou pokožkou a pevným zadkom naveky. Ale keď je vám štyridsať a jedno ráno zistíte, že váš zadok už nie je ani hladký, ani pevný, nejak vám dôjde, že to začalo. Lenže hneď druhé ráno pochopíte, že to celé nielen začalo, ale že to nabralo takú rýchlosť, až sa bojíte, či sa tretie ráno už nezobudíte s totálnou endoprotézou stehennej kosti. Kašlete na keci typu „staroba je jeseň života“, lebo vy viete, že „staroba je jar smrti“. Proste koniec, ende, schluss. Po prvotnej panike, keď som si takmer otvorila sporenie na náklady s pohrebom, som sa v kľude zamyslela a zistila, že sa na starobu vlastne teším a neviem sa jej dočkať. Pretože…

BUDEM MAŤ SIVÉ VLASY. Konečne všetky. Žiadne sivé cestičky, ani kúty. To budem mať už len v byte. Ale hlavu budem mať celú striebornú ako Meryl Streep v Diabol nosí Pradu a budem si na zvýraznenie sivej farby kupovať tie fialové šampóny, ktoré mi budú pripomínať, ako mi v prvej triede nalial spolužiak na hlavu atrament. Nechám si ich po ramená a naučím sa robiť si mäkké vlny. Už žiadne fiasko s nepodareným melírom, ako moja mama, ktorá cestou od kaderníčky plakala v autobuse nad spálenými vlasmi s fialovo-červenými prameňmi a ja som vôbec nechápala, čo jej vadí, pretože mne sa jej spálenisko tak páčilo, že som ten chemlón dookola obdivne hladkala a doma ho skúsila napodobniť vodovými farbami na vlastnej hlave. O chvíľu sme plakali obidve. Fialovo-červené pásy som mala tiež. Ale na zadku.

BUDEM PRAKTIKOVAŤ MÁM-V-PRDELI-ZMUS. Životná filozofia, ktorú ovládajú len ľudia po určitom veku. Mám dosť silný pocit, že mi to pôjde dobre. Jemné náznaky už na sebe pozorujem teraz. Neviem sa ale dočkať, keď sa v tomto stanem skutočným majstrom. Bude ma vytáčať zvedavý sused, ktorý drží nohou dvere výťahu, furt sa čosi pýta a je nemožné sa ho zbaviť? Šliapnem mu na ňu podpätkom a dodám, že sa ponáhľam osprchovať pred tým, ako dorazí ku mne môj milenec. Budem si chcieť ísť po kávičku v pyžame? Pôjdem si. Nebudem mať chuť sa s niekým baviť? Už to nebudem robiť zo slušnosti. Buď mu poviem, že ma vôbec nebaví, alebo to zhodím na Alzheimera a dodám, že netuším, kto je, a že mi lekár povedal, že v spomienkach mi ostali len dôležití ľudia. Takže ho vlastne pošlem do prd*ele v jednej vete dvakrát. Bez výčitiek, ale za to s úsmevom. A keď sa ešte trošku viac posnažím, naučím sa otravných ľudí posielať do „presne-tam“ tak, že sa mi za to ešte poďakujú. A že ste to vy, tak pre vás pripravím školenie mám-v-prdeli-zmu. Kto príde, bude hneď vylúčený. Máte mať predsa všetko v prd**i!

BUDEM S KÁMOŠKAMI V DOMOVE DÔCHODCOV. Áno, myslím to vážne. Samozrejme to bude taký fajnový domov dôchodcov. Už si rozdeľujeme izby. Zatiaľ chcú byť všetky so mnou, lebo dokážem spať dvanásť hodín v kuse a žiadna nechce byť s Pavlou, pretože rozpráva zo sna po nemecky. Máme dohodnuté, že ráno si krásne ku kávičke pripálime navzájom cigaretku, (Asi to budem ja, som z nich najmladšia. Ak by to robila Iveta, obávam sa, že by mi svojimi trasľavými rukami zapálila moje pestované sivé mäkké vlny.) a potom budeme celé dni čítať knihy, na ktoré nebol nikdy čas a snáď sa nájde aspoň jedna z nás, ktorá si bude pamätať, ako to v tej knihe bolo vlastne na začiatku. Tešíme sa na seba tak veľmi, že už začala aj debata o miestach na cintoríne. Tu sme sa ešte nedopracovali k zhode, pretože Eva chce byť pri Monike, ale tá ju stále odbije vetou: „Já nechci ležet vedle tebe! Ty mi vymluvíš díru do hlavy!“ To budú krásne starosti!

BUDEM PRESNE VEDIEŤ, ČO MI PRISTANE. A verte mi, na predavačke, ktorá mi bude tvrdiť, že v silónovej blúzke so stojačikom ku krku, čiernych tesilových nohaviciach voľných ako nosil McHammer a ortopedických topánkach na suchý zips vyzerám „úžasne“, budem s radosťou aplikovať mám-v-prdeli-zmus. Žiadne fashion blogerky ma nepresvedčia, že ak nemám mrkvové rifle, som bezvýznamná ako jednocentová euro minca. Jednoducho už dávno budem vedieť, že ja vyzerám najlepšie v skinny jeans. A samozrejme vždy budem. Ak budem chcieť počuť názor samozvanej štylistky z profilu „Nemám štýl, ale ocko mi ho kúpi“, spýtam sa sama. Počujete to ticho?

A to ani zďaleka nie je všetko! Budem randiť s mladšími chlapmi. Moji rovesníci budú predsa už dávno mŕtvi. Ale taký šesťdesiatročný zajačik, hmmm, to bude mäsko! V pokročilom veku budem tiež vedieť, že je lepšie vyberať si menej pekných chlapov. Asi je to nejaký komplex, ale proste sú lepší v posteli. Žiadne „som pekný a to stačí“. Konečne sa ma nikto nebude pýtať, kedy sa vydám a kedy budem mať deti. V zásuvke so spodnou bielizňou budem mať len luxusný tovar, pretože gačky-krámovačky už nebudem potrebovať. Nebude ma trápiť nová vráska, lebo tá sa už nebude mať ani kde vytvoriť. Viete, čo? Už sa fakt neviem dočkať! Mala by som sa začať snažiť, aby som sa tej staroby aj dožila. Vychádza mi to tak, že najlepší recept na dlhovekosť mala Kráľovná Matka, ktorá až do svojich stojeden rokov pila každý deň gin s tonicom. Do šľaka, nemám tonic….

#BudemMladáStarena #VždyLepšieAkoStaráMladica Foto: #Wineatte