Som ohrozený druh. Áno ja! Žena. Single. Bezdetná. Štyridsiatnička. A čo čert nechcel, páčia sa mi muži. Šak na toto už svet vôbec nie je pripravený! V dnešnej dobe som takmer vyhynutá menšina. Môj druh a družky vymierajú. Jana z Arku je fuč, ostala už len Jennifer Aniston a ja. A poviem vám, Anistonka, podobne ako vlaky Českých dráh, má to lepšie už dávno za sebou a mne tiež občas tu vŕzgne koleno, tam spadne tuk pod bradou o ďalší centimeter. A čo bude potom? Na záchranu posledných dvoch samíc nosorožca tuponosého vzniklo plno spolkov, charít a občianskych združení. Ale veď ohrozená samica som aj ja! Síce v mojom prípade skôr tupomyseľná a širokonosá, ale na tom teraz nezáleží. Záleží na tom, že tento boj bojujem sama. A ja teda nie som žiaden Chuck Norris. By som ho chcela vidieť, frajera, ako bojuje v jedenásť centimetrových podpätkoch zviazaný v sťahovacích gaťkách.
Je to každodenný boj, čo vám poviem. Prídem do reštaurácie: „Stôl pre jednu osobu, prosím.“ Čašníkov výraz tváre je v tom momente ako keby na svete zomrelo posledné mačiatko. Ale veď v kľude, kámo, jesť sama viem asi od troch rokov. Pri okne s krásnym výhľadom na Obecní dům voľné stoly. Kam ma usadí? Do strednej uličky k malému stolu narvanému medzi ďalšie dva, kde si môžem objednať jedine špagety, pretože, ak by som musela krájať steak, tak tomu zamilovanému páriku vedľa mňa prevrátim lakťom dezert „horúca láska s jahodami“. A to všetko len preto, lebo stoly pri okne sú pre štyri osoby. Ale ja by som do výkladu pasovala oveľa viac ako obtlustlá štvorica dvoch manželských párov v pletených svetroch a účesoch „vpredu biznis, vzadu zábava“. Moje nohy boli stvorené, aby zdobili zadné sedadlá luxusných áut a môj domov je výklad, ako spieva Beáta Dubasová. Čo sa veľmi rýchlo môže reálne stať a ja skutočne budem už len vypreparovaný múzejný kúsok vo vitríne s ceduľkou: „Posledná žena, ktorá chodila do reštaurácie sama.“
V práci detto. K tomu, že sa od môjho „druhu“ očakáva automaticky robiť nadčasy a letnú a vianočnú dovolenku si rezervovať ako posledná, k tomu sa už ani nevyjadrujem. (Haló, nespravodlivý svete, je mi na riť Paľovú ísť k moru v marci a tri mesiace zakrývať bronz pod nohavice a kabáty a áno, Ježiško aj k nám bezdetným chodí na Štedrý deň.) Ale keď mi pristavili firemné auto, ľutovala som, že nežijem v Amerike, kde sa na súd dá dať ktokoľvek a za čokoľvek. Rodinné auto? Mne? Udrela ťa v Špindlerovom Mlýne poma po hlave, šéfe? Akože mám využívať prvú pätinu auta a potom za sebou voziť štyri metre prázdneho plechu? Čo voziť, ale aj parkovať! „Buď mi zariadite menšie auto, alebo rodinu do rodinného auta“, telefónom som praskla tak, že šéf ešte netuší, že k autu budem potrebovať aj nový mobil. „Hele, Marysh, a nemohla by ses zeptat, jestli by neměly krátké auto i pro mě? Víš, my už rodinné auto máme a u nás se fakt těžko parkuje.“ Čumela som na ňu neveriacky ako moje rifle na mňa, keď ich po vianočnom obžerstve presviedčam, že sa na mňa určite zmestia. Takže ja už nebojujem len za svoj „ohrozený druh“, ja už bojujem za blaho celého ľudstva! Vrátane chlapov. Jarda bude totižto tiež šťastný, že už nemusí každý deň po práci chodiť žene parkovať „rodinnej vůz“, vole. Hosť do domu, Boh do domu. Rodinný voz do domu, parkovacieho vola k tomu.
Na môj ohrozený druh sa zabúda napríklad aj pri cestovaní. Vozne pre matky s deťmi existujú. Ale kde sú vozne pre single ženy, aby ich tam neobťažoval kdejaký úchylný roboš cestujúci z Prahy do Humenného? No nie sú! Takže buď si kúpite všetky štyri sedačky v jednom kupé, alebo budete dúfať, že parobčisko z Ruskej Poruby má po výplate a zdrúzgal sa už na Hlaváku, takže bude spať celú cestu bez blbých rečí. A toalety? Na ženskej obrázok detského prebaľovacieho pultu. Na mužskej ho nenájdete. Akože deti kakajú, len keď sú s mamami? Zvláštne, ja mám totižto pocit, že aj z niektorých otcov je celkový dojem na pos*atie. Prečo na ženských toaletách nie je napríklad žehlička na vlasy a sada erárnych lakov na nechty? Alebo príjemné kresielko s odsávačom vzduchu, aby som si mohla dať svoju slimku? Nemyslím si, že sú to nezmysly, len dôkaz, že na nás sa nemysli.
Skutočne za náš ohrozený druh bojujem. Robím osvetu. Ukazujem sama na sebe, že tu ešte stále sú jedinci, oprava: jednotlivkyne, tohto druhu. V prírode sa väčšinou ohrozené druhy krúžkujú. Rozmýšľam, či sa teda nenechám okrúžkovať aj ja. Na prstenníku ľavej ruky. Lenže to by som sa presunula do iného druhu. A Jennifer by v tom ostala sama? To jej predsa nemôžem urobiť. My ženy ohrozeného druhu predsa držíme spolu. Hoci pri stole každá sama.
#MôjDruhVymiera #LeboNemámDruha #DruhBezDruha Foto: #Wineatte