Kde bolo, tam bolo, vybrala sa Maryshka do lesa. Na chalúpku. Ku kamarátom. Lebo normálni ľudia majú kamarátov s apartmánmi v Chorvátsku, ale ja nie, ja mám kamarátov s chalupou až kdesi v riti Paľovej. Jedno víno a dve bežky som naložila do auta a jela metelesku blesku. Ako spieva Nohavica, snehu všade toľko, že ich Voldánová a náš Iľko už aj v štúdiu „Počasie“ jazdili na saniach. Odvahu mi dodával Habera: „Rýchle oči svetiel, tehla na pedál…“ a dala som to až na parkovisko v lese. Aj som si pomyslela, či nie som príliš nalepená na Pražáka v modrom BMW napravo. Ale keď som skúsila preparkovať, zistila som rýchlejšie ako dokážem otlačiť čerstvo nalakovaný necht, že v tom snehu už nemôžem ani dopredu, ani dozadu. Ale tak byť nalepená na majiteľa BMW to predsa nie je až také zlé.
Poznáte tú mantru slniečkárov, podľa ktorej ak je večer niečo zlé, tak do rána sa to určite zlepší? Prd makový! V noci si február vymenil miesto s júnom, lebo šak bordel už je fakt všade, do rána sa polovica snehu roztopila a auto sa prepadlo do snehovej kaše asi o jedno celé koleso. Pražák furt vedľa mňa. „Tak odtud bez řetězů nevyjedeš.“ A vraj či mám reťaze, spýtal sa ma kamarátkin manžel. Jasne, vole, lebo ich dávajú u Swarovského k nákupu náhrdelníkov. Doteraz som žila v predstave, že som u nich na chalupe vítaná. Keď som však videla s akou vervou pre mňa začal „Myslela-Som-Si-Že-Kamarát“ zháňať reťaze, pochopila som, že síce každá ryba a návšteva smrdí po troch dňoch, len ja očividne už po dvanástich hodinách. Reťaze síce bez krištáľov Swarovski, ale nasadené, „Hostiteľ Roka 2021“ za volantom a my jak také mulice dávaj roztláčať auto. Keď ho začalo šmýkať celým parkoviskom smerom na Pražáka, bolo mi jasné, že buď si tu nájdem frajera s BMW, alebo zoberiem ďalšiu hypotéku na tridsať rokov, aby som mu ho splatila. Aktuálna informácia: stále single.
Ak by sa mohlo zdať, že z najhoršie som bola „vo vnútri“, tak je to pravda. Pravá reťaz sa roztrhla už po piatich metroch. Ľavá začala hádzať také iskry, až to vyzeralo, že moja kamarátka bude čoskoro nie stará mama, ale mladá vdova. Keď som počas jazdy naskočila do auta, pretože v takom teréne ak sa auto zastaví, tak sa už nerozbehne, pravou rukou som kŕčovite držala kľučku, ľavou sedadlo a v hlave išla pesničku z pohrebov: „Blíž k tebe Bože môj, blíž…“. S každým autom, ktoré išlo oproti (neviem na jakú matku kladku sa tam vôbec trepali), som už videla, ako mi urvú bočné zrkadlo. Bolo mi to jedno. Maľujem sa aj tak v späťáku. Jazda smrti medzi stromami a v snehu, posledných pár metrov do kopčeka a som takmer na hlavnej, keď v tom zrazu: „ Do *píp*! Roztrhla se i druhá řetěz!“ Repertoár mojej internej hitparády som zmenila na: „Už ma obkľúčili smrteľné stony úzkostí záhrobia…“. Dal to do cieľa! Ja tiež, dve slimky na jednu šupu.
Nie, nie, dráma nekončí. Vyrazila som smer Praha, ale auto vôbec nebrzdilo. Tachykardia v hrudnom koši, servis na telefóne: „Podívejte se pod auto, jestli vám nevytekla brzdová kapalina.“ „Prosím vás, a to sa mám pozrieť vpredu, či vzadu?“ Pán sa dal na „mute“, je profík, záchvat smiechu skryl. „Pravděpodobně jste řetězy odtrhly brzdovou hadičku, posíláme vám odtahovku a náhradní vozidlo.“ Len tak mimochodom, bolo niečo po štvrtej poobede a tak, ako klesalo slnko, klesala aj teplota… Prichádzajúca odťahovka blikala ako vianočný kamión Coca Cola. Deti z celej dediny stáli na chodníkoch a ani z nej nedýchali. Neboráci malí, posledné tri mesiace nevideli nič iné ako sneh, tak sa niet čo čudovať, že atrakciou pre nich už bolo fakt čokoľvek. Večer sa doma na koberci určite všetky hrali s autíčkami na „odtahování té paní z Prahy“. „Všechno si můžete nechat v autě,“ hovorí mi odťahovák medzitým ako s chlapmi z parkoviska manuálne tlačí moje auto na príves. Deti začali tlieskať. Pozrela som do kufra na tašku so značkovými handrami a bežky. Čo nechať? Čo nenechať? Keď padla tma a aj teplota pod nulu, ostala som stáť uprostred parkoviska s igelitkou Tesco, v ktorej som mala deku a s … bežkami. Ak by náhodou poslali auto bez senzorov, aby som sa aspoň na bežkách dostala domov. A ešte by ma Viktor Vincze pochválil, že nenechávam za sebou žiadnu uhlíkovú stopu.
Odtrepala som sa k maringotke, kde predávali kávu: „Trošku sa tu u vás zdržím. Trošku viac ako trošku. Čakám na náhradné vozidlo.“ „Jééé, tak to jste byla vy, ta odtahovka? Všichni jsme se dívali.“ Oni dívali, ja skoro dávila. „Nechcete panáka?“ „Chceeeeem! Ale nemôžem.“ Ako dlho som tam stála s igelitkou ako bezdomovec? Presne tri kapučína a jeden horúci mušt. Ten posledný som mala grátis, aby som bola statočná, keď už zhasli posledné svetielka a aj oni odišli domov. Pravá ruka mi zamrzla v polohe „držím slimku“. Zapaľovač som si vypýtala od fešiho, ktorý bol na prechádzke s frajerkou. Stačilo, že ma videl, ako si vyberám ďalšiu, automaticky mi pripaľoval. A vraj, či nechcem odviesť do Děčína do obchoďáku a čakať tam v teple? Skoro som už bola v aute, keď mi napadlo, že zem je zamrznutá a telo jeho blondíny tým pádom nezakopem.
Po dvoch hodinách došli týpci s náhradným autom. Na otázku, či je to benzín, alebo diesel, odpovedal Pepa.č.1 benzín a Pepa č.2 diesel. Na otázku, či sa spiatočka zaraďuje zatlačením, alebo povytiahnutím, odpovedal Pepa č.1 dole a Pepa č.2 hore. Vykašlala som na Pata a Mata, hodila do auta igelitku a bežky, síce zmrznutá ako Calippo od Algidy a vyčerpaná ako Bruce Willis po záchrane planéty, ale celá šťastná, že môžem ísť konečne domov, som si ani nevšimla, že až do susednej dediny som išla na ručnej.
Viete, na čo som však pri celej tejto dráme prišla? Že dobrí ľudia stále existujú. Takí, ktorí vám zapália cigu a ponúknu panáka. Že brzdiť v živote je sakra dôležité. Viac ako zrýchľovať. A že som potešila kamarátkinho manžela. Lebo u nich sa ja neukážem minimálne do júla!
#ŠperkyUžMáAjMojeAuto #KtoTotoCeléUfinancuje?! Foto: #Wineatte