Od začiatku roka je to úplná bieda. Všetci niečo oslavujú, len ja nemám čo. Nový rok? Opakujem sa zas, oslavujem to, čo sa stalo, nie to, čo má prísť a nič o tom netuším. Potom príde Valentín, depka začína. Keď ju konečne ako tak rozpijem, je tu Medzinárodný deň žien. Ak by náš domovník neprilepil leukoplastom pohľadnicu s karafiátom na spoločnú nástenku na chodbe, bola by to u mňa zas nula obdržaných kvetín za to, že aj keď som občas hormonálne disbalancovaná, rovnováhu na desať centimetrových podpätkoch mám lepšiu, ako kde aký chlap na vodováhe pri obkladaní kúpeľne. Takže Veľkú noc, moju obľúbenú, mi nikto nezoberie. A americké feministky už vôbec nie.
Hoci ani divé prasa sa nevyzná v tom, či bude v marci, alebo až v apríli, stačí mi vedieť, že Veľký piatok je vždy v piatok a o tri dni na to sa to celé začne. Tohto roku sa síce cítim ako veľkonočný baranček – som trochu z formy, ale nemusím byť žiadna „prírodná bohyňa“, aby som nevedela, že pohár čistej studenej vody za krk dokáže zázraky. Tak ma to aspoň od malička učila mama. Čím viac oblievačov a vody, tým krajšia budem celý rok. Ako som sa ja len nechávala oblievať! Už od škôlky. Bez jedinej slzičky. Dokonca mi vadilo, ak ma len niekto pokropil. Čo som bielizeň na žehlenie?! Pamätám si bratranca, ktorý popri ládovaní šunky a hrudky nechápavo vrtel hlavou, že som sa pod sprchou od jeho otca nerozplakala. „Ona neplakala. Ona fakt nebude plakať?“ Bol z Košíc, tam netušia ako vyzerá východniarska oblievačka.
Na susedov sa dalo tiež vždy spoľahnúť. Zvonček: „Poď len sem trošku na chodbu. No ešte trošku.“ A vo výťahu už pripravené vedro. Zlatí ľudia! Vraj aby sme nemali doma mokro. Kým sme im s mamou ponúkali poldecáky, ich manželky zbierali vodu po schodisku, aby nám stará Slivková zo šestky nevynadala. Šak čo ich chlapi narobili, ženy museli dávať do poriadku. Ako vždy v živote. Na druhý deň sme sa dozvedeli, že malý sused prišiel domov s plačom. Dostal neuvarené maľované vajíčko, ktoré mu cestou po schodoch vypadlo z rúk. Očividne utieranie schodov odflákli. „Maryshka mi dala vajíčko a ono bolo ešte živé.“ Niet sa čo čudovať tým nebožiatkam, že nevedia o vajíčkach nič, keď od škôlky maľujú veľkonočné pohľadnice so zajacom pri vajíčku. Tiež som bola podobne zmätená. No ako sme vždy kreslili ježka? No predsa s hruškou a jablkom na chrbte. Až keď som pred rokom pripravila celý náš team o dva body na hospodskom kvíze, pretože som ich dokázala presvedčiť, že ježko je určite len hrušky, dozvedela som sa, že ježko je viac na hmyz. Tak prečo sme ho potom kreslili ako maskota zeleniny Bonduelle?! Pritom dážďovku vie hravo nakresliť každé dieťa, kdežto hrušku len budúci Borisovia Hanečkovia a Blanky Matragi. Rodičia, radím vám, strážte si deti. Aby chúďatká malé zblbnuté nezačali jesť zajačie bobky mysliac si, že sú to veľkonočné čokoládové vajíčka.
Na Veľkonočný pondelok bolo u nás vždy rušno. Asi sa chlapcom páčilo moje „akože pišťanie“ pri oblievaní. Každým rokom som ho mala viac a viac prepracované. Len na vysvetlenie, ja stále hovorím o pišťaní, aby sa TO dotyčnému páčilo v kúpeľni, nie v spálni. (Ale nikoho nesúdim. 😉) Pri toľkých hosťoch si človek dosť zabehal medzi kuchyňou a obývačkou, alebo po susedoch, keď došiel alkohol. V tom maratóne si mama raz na chvíľu sadla na okraj kresla v obývačke, kým som sa ja rýchlo snažila prezliecť z mokrého do menej mokrého, keď sa jej jeden z mojich kamarátov spýtal: „Teta, a vy nemáte robotu v kuchyni?“ Keďže u nás to bola častokrát posledná zastávka, chudák bol v takom stave, že si túto vetu ani nepamätal. S radosťou mu ju však každý rok pripomínam. No cítili sa u nás ako doma, čo viac si priať. Hosť do domu, Boh do domu a náš dom sa na Veľkonočný pondelok zmenil vždy na Olymp.
Neviem, prečo sa Veľká noc dostala do nemilosti rôznych aktívnych spolkov. Osobne sa považujem za otvoreného človeka, preto vravím, nech si každý robí, čo chceM. A ja chcem svoju oblievačku! Fascinuje nás maľovanie hennou na ruky, ako to robia v arabských krajinách. Na Halloween sa obliekame do kostýmov podľa vzoru Američanov. Ako Angličania schovávame deťom v kríkoch vajíčka. (Ináč, ja tie svoje už tiež aby som začala hľadať.) Obdivujeme všetko cudzie, a pritom niečo tak originálne a špecifické máme priamo doma. Ale doma nie je nikto prorokom a tráva sa nám zdá všade inde viac zelená, všakže? Nepopieram, je to tak. Sama som sa „prorokom-slova-blogerského“ stala až v Prahe a najzelenšiu trávu som videla v talianskych Alpách. Viem však s istotou, že doma máme tiež niečo svetové.
Koľkokrát sa ešte musím vyspať, aby som zas bola celý rok krásna?
#KaždýRokToIstéAnikdyNieRovnaké #VodaNikohoNezabije #PokiaľVnejNieJeVodnýKameň Foto: Wineatte Vajcia: Mama