„Ako sa máš?“ pýtam sa kámošky. „Ale daj pokoj, môj život nie je žiadna hitparáda.“ A to je už len čo za odpoveď?! Ani môj každodenný život nemoderuje Jopo, alebo Tereza Pergnerová: „Medzi novinkami tohto týždňa je aj čerstvý Maryshkin počin, v ktorom sa konečne naučila otvoriť kapotu auta a naliať si vodu do ostrekovačov.“ Kopačky, ktoré som dostala a zlomeniny srdca, ktoré som zažila, nikdy nezneli tak pekne, ako keby ich čítal Julo Viršík v hitpárade Twentyfive s podmazom z Flashdance. A za rozhodnutie, či mám ísť na rande s mladším kolegom, tiež ľudia nehlasujú na korešpondenčných lístkoch a ja im za to neposielam kľúčenku a mikinu. A napriek tomu môj život je jedna mega hitparáda!
Už v škôlke som zabávala učiteľky spievaním „Aj šu bi so laky, laky, laky, laky“, a keďže dospelý človek prechádza v určitom veku späť na detský rozum, Kylie Minogue si spievam zas. Lebo občas si sama sebe musím pripomenúť, že by som mala byť šťastná. Aj keď „Ten, kdo zůstat má, ráčil odejít“. A aby toho nebolo málo „Ty se ptáš, co ja“. Vtedy z Vondráčkovej prepínam na Horkýže Slíže a odpovedám: „A ja sprostá, som si kvôli tebe oholila nohy.“ Prejde pol roka a nastane klasický scenár každého chlapa: „Láska moja, de si? Chýbaš mi, ta de si?“ Dám volume na Helenku doprava, aby dobre počul, že „Tentokrát se budu smát já.“
Pamätám si, keď som k svojmu ex obdivne vzhliadala ako Rottrová k Bartoškovi a chválila ho: „Znáš každý chrám, kašnu i náměstí“, pretože som nechápala ako nás po tme priviedol z Letenských sadov až k metru. Dnes už viem, že je to asi dvesto metrov popri domoch, kde „Na konci ulice stál múr našich lások“ a za ním hneď doprava. V Prahe po tme to nie je žiadna sranda, inak. Stretnúť môžete kdekoho, kto na vás bude pokrikovať: „Príď tam k opusteným lavičkám…, nemusíš sa báť“. Ja však nepotrebujem žiadnu spoločnosť, lebo „Dnes mám rande so svojím mestom“. A my, Praha a ja, si úplne vystačíme.
Keď sme už pri tých ex frajeroch, po rozchode som si k jednému z nich išla po svoje veci. Rozumej zubnú kefku, make-up a hrebeň, pretože „Když muž se ženou snídá“, ona už pri raňajkách vyzerá krásne, totálne prirodzene hneď po prebudení, samozrejme, tak v rádiu hrali „Ďakujem ti, že sme spolu žili“ a cestou naspäť Celeste Buckingham „Run, run, run“. To je už prosím pekne nielen hitparáda, ale hotový filmový soundtrack vlastného života!
Zas nie vždy je to ako z hollywoodského filmu, čo si budeme. Keď som sa pred pár rokmi v jednej blogerskej súťaži nedostala s mojím blogom ani do užšej nominácie, asi z troch rôznych rádiových staníc mi po ceste z Blavy do Prahy ‘dal niekto zahrať’ “Keď budeš cítiť, že život s tebou zametá. Keď ťa budú chcieť do klubu posledných“. A ja štyri hodiny, lebo šak pred pár rokmi ste si na D1čke pripadali ako Karol Duchoň „Šiel, šiel, za vzdialeným cieľom“, krokom a ďaleko, tak celý ten čas som rozmýšľala, či sa na celé blogovanie vyprdnúť, alebo bojovať ďalej. Keď tesne pred Prahou v nejakej relácii o skupine Queen hrali ich hity „Don’t stop me now“ a „We are the champions“. K tomu som si pridala „Dievča neplač nad dlhmi po niekom, nad posmechom, nahraď slzy smiechom“ a možno aj vďaka tejto diaľnicovej hitparáde sa tu smejeme spolu ešte aj dnes.
Osobne ma najviac baví rôznorodosť v mojom dennom rebríčku hitov. Dopoludnia je to „Ona je Madona, ona je Madona, má to v tvári“, popoludní „Si kočka, si kočka, si kočka a perfektne urobená“ a večer „Svět údivem tleská, a prý že jsem, že jsem hezká, tak proč mě nikdo nemá rád?“. Úplne normálna hormonálna rovnováha, lebo veď „Každý deň je zo mňa iná žena, ráno hravá, večer opustená“. Že niekedy budem citovať Evu Mázikovú, by mi v živote nenapadlo.
Akokoľvek, ja si idem vlastnú hitparádu celý život. Je to viac menej taký freestyle. Nečakám zúfalo, že sa ku mne niekto pripojí do duetu. Aj sólo môže znieť veselo. Netuším ani, čo by na môj výkon povedal Habera v Superstar. Podľa mňa by ma poslal do riti. Konkrétne do riti paľovej. Ale to mi je všetko úplne fuk. Dôležité je, že DJ som tu ja.
#ČoMiZahrajú #ToSiOtextujem #IdemSiIbaHity Foto: #Wineatte