Byť Američanka, takéto problémy neriešim. Čo neriešim, ja by som ich ani nemala. Ale keďže som sa od Ameriky narodila tak ďaleko, že mám väčšiu pravdepodobnosť stať sa tvárou ďalšej série matriošky ako bábiky Barbie, sebavedomie nemám vysoké ako Empire State Building. Aká krajina, také mrakodrapy, a tak vysoké sebavedomie. A u nás v meste je najvyššia budova dvanásť poschodový panelák. Tak s takýmto sebavedomím môže jedna žena dôjsť najďalej po Prešov a končí. Ak nie hneď na vlakovej stanici, tak na električkovej zastávke určite. Pretože ani jedno z toho v rodnom meste nikdy nevidela. Povedané stručne a jasne, sebavedomia mám asi toľko ako rodinných akcií v ropných poliach na Aljaške. Nula, zero, prd. Aby ma tu nezačali lynčovať členky klubu „Som bohyňa“, chcem ich uistiť, že nejaké sebavedomie mám, ale nie až také, aby som si myslela, že pesničky „Kočka“ od Elánu, alebo „You’re beautiful” od Jamesa Blunta boli zložené, keď Jožo Ráž prešiel popri mne autom, alebo ma ten druhý videl v metre. Pretože ja som mala určite v tom momente na podpätku prilepený toaletný papier.
Pamätám si koncert No Name. Boli sme na ňom so sesternicou. Počas pesničky „Ty a tvoja sestra“ sa Igor Timko na nás stále pozeral a spieval to pre nás dve. Keďže som v tom čas obchádzala všetky jeho koncerty, bola to pre mňa veľká vec. Môj idol spieval len mne. Keď však pri ďalšej pesničke spieval „vybral som si teba“ a ukázal nie na mňa, ale na sesternicu, lístok na ďalší koncert som okamžite predala spolubývajúcej. Tri minúty extázy za doživotnú traumu. A to nie som ani vydatá.
Keď si už myslím, že je to s mojím sebavedomím lepšie, lebo šak som aj celkom pekne oblečená, aj maľovanie som zvládla lepšie ako účinkujúci v travesty show, neskôr vždy zistím, že sa ľudia za mnou neotáčali preto, že im pripomínam Afroditu zrodenú z morskej peny, ale pre niečo úplne iné. Nedávno som si vykračovala pražskými ulicami a všetci oproti idúci chlapi na mňa hypnotizovane pozerali. Hovorím si: „Vidíš, keby si nebola lenivá a častejšie si umyla vlasy, možno si nájdeš aj muža.“ Vznášala som sa Vinohradskou ulicou ako Kleopatra nesená desiatimi otrokmi. Až kým som nevchádzala do kaviarne po kávu „togo“ (Čítaj: „Togo“. Nie „tu gou“. Všetci ľudia pijú kávu tu gou, len moja mama si stále kupuje kávu z Toga.) a v sklenených dverách som zistila, že mi z pravej nosnej dierky trčal sopeľ gigantických rozmerov. Očividne som sopľaňa. Ale pozor, pretože podľa slovníka slovenského jazyka je to mladé, nedorastené dievča. No nemám sa na čo sťažovať. Mať skoro štyridsať a byť stále považovaná za mladú je fakt dosť dobré. A keď bude mať niekto pochybnosti, nech kontaktuje Jazykovedný ústav, fanklub Ľudovíta Štúra mu to vysvetlí.
Aj v robote dostáva moje sebavedomie dosť zabrať. Prechádzala som popri presklenej kancelárii riaditeľa, keď vidím, ako na mňa kýve. Byť v kancli tri mesiace aj s cestou a najvyšší šéf ma sám od seba a tak srdečne zdraví, to som musela urobiť veľký dojem. Odkývala som mu naspäť pôvabnejšie ako princezná Diana. Išlo mi to samo, pretože som sa v tom momente cítila ako Kráľovná ľudských sŕdc. Šéf však stále kýval. A kýval, a kýval, a pridal k tomu druhú ruku, keď mi došlo, že on sa ani náhodou nechcel so mnou pozdraviť, on sa len počas dlhej nudnej telekonferencie potreboval poriadne pretiahnuť. Nemôžem povedať, že by som sa ani potom necítila ako kráľovná: migala som odtiaľ rýchlejšie ako Mária Antoinetta z Versailles.
Pamätáte si dvojfarebnú maskaru na mihalnice? Tú, ktorá mala jednu polovičku bielu a druhú čiernu. A pamätali ste si, že po nanesení bielej vrstvy musíte naniesť ešte čiernu? Tak ja som si to nepamätala. Od suseda z bytovky, až po vrátnika v práci na mňa všetci čumeli ako chlapi na Beyonce, keď v klipe tancuje v rifľových kraťaskách. Tiež som sa cítila ako Beyonce, ale len dovtedy, kým som sa neuvidela v zrkadle. Mihalnice biele ako Nasťa v Mrázikovi. A na svadbe kamarátky? Všimla som si, že sa muzikantom pletú zo mňa noty. Nevšimla som si však, že sa mi šaty na ramienka posunuli okolo krku a obe kozy si vyšli na vzduch. Hneď som pochopila, prečo ma tak pozorne sledovali. Nie kvôli mojim ladným pohybom, ako si si myslela, ale museli veľmi zaostrovať, aby z tej vzdialenosti videli moje miniatúrne makrónky.
A takto sa to so mnou ťahá celý život. Tu roztrhaná pančucha, tam jedna teniska iná ako druhá. Ale viete čo? Vôbec mi to nevadí. Ľutujem dokonalé ženy s vlasmi uhladenými presne na milimeter a košieľkami zapnutými až ku krku. To hlavy na ulici neotáča. Ale za dvomi natáčkami zabudnutými na vrchu hlavy sa otáčajú aj pouličné lampy. A je mi úplne jedno, že moment, keď sa cítim ako obdivovaná filmová hviezda, trvá len chvíľku. Stojí za to. Pretože život je krátky a najdlhšie predsa spomíname vždy na tie najkratšie zážitky.
#ZážitokSaPočítaNaIntenzitu #NieNaČas #TrváKrátkoAleVečne Foto: #Wineatte